Mystériá

Strážcovia mystérií dávnych čias veľmi dobre vedeli, prečo nesmie byť zasvätený do mystérií nikto, kto neprešiel určitou výchovou, kto nebol na to pripravený. Najmä v starších dobách v Grécku sa veľmi prihliadalo na to, aby do mystérií nebol zasvätený nikto, kto neprešiel prísnou výchovou. Adept sa tu dozvedel, akým správnym spôsobom má príslušné tajomstvo uvádzať do života. A najmä v gréckych krajinách bolo zvlášť prísne dbané, aby mystériá neprezradil osobám nehodným, podobne, ako nechcel Kristus tajomstvo kráľovstva Božieho zveriť znalcom písma (zákonníkom) a farizejom, ale len tým, ktorých mohol urobiť svojimi učeníkmi. Bez toho aby tí, ktorí spravovali mystéria (vodcovia mystérií), mali sebamenšiu vinu, nebolo už možné udržať vhodným spôsobom mysterijné tajomstvá v tajnosti v časoch, keď sa priblížila udalosť na Golgote. To už možné nebolo.

Čo nesprávnym spôsobom vytiahlo mystériá z ich tajnej oblasti, bola Rímska ríša. Vedúci mystérií na tom neniesli vinu. Bolo nemožné, aby vodcovia mystérií odporovali rozkazom rímskych cisárov. To, že duchovný život bol znásilnený rímskymi cisármi, to sa odráža vo všetkých udalostiach vtedajšej doby. To tiež videl blížiť sa Ján Krstiteľ. Tkvie to v slovách: "Zmeňte svoje zmýšľanie, nebeské kráľovstvo sa priblížilo." Obsahujú tiež to, čo by sa dalo preložiť približne takto: To, čo prinášalo ľudstvu spásu v podobe starého mysterijného obsahu, to tu už nie je, to bolo zhabané rímskym impériom. Zmeňte preto svoje zmýšľanie! Nehľadajte už spásu v tom, čo vyžaruje z Rímskej ríše, ale v tom, čo nie je z tejto krajiny. Prijmite krst, ktorý uvoľní vaše éterické telo, aby ste mohli uvidieť to, čo má prísť a čo má založiť mystériá nové, pretože staré boli zabavené. Augustus, ktorý však toho ešte nezneužil, a po ňom nasledujúci cisári, museli byť na svoj rozkaz zasvätení do mystérií. To sa stalo zvykom. Proti tomu sa predovšetkým obracal Ján Krstiteľ, keď chcel z ľudského vývoja vyňať tých, ktorí sa chceli dať pokrstiť, aby nevideli spásu ľudského vývoja len v tom, čo vyžarovalo z rímskeho impéria.

V mystériách sa staralo o súvislosť človeka s duchovným svetom. Ich zasvätenci mohli vo zvláštnych duševných stavoch prijímať zjavenia z tohto sveta. Odhaľovalo sa im to, čo bolo zásahmi Lucifera a Ahrimana zahalené. Lucifer zahaľoval pre človeka z duchovného sveta to, čo prúdilo do astrálneho tela bez jeho pričinenia až do stredu atlantskej doby. Bez ich vplyvu by mohol človek túto oblasť duchovného sveta prežívať v sebe ako vnútorné duševné zjavenie. Vplyvom luciferského zásahu bol toho schopný len vo zvláštnych duševných stavoch. Niečo z duchovného sveta sa mu tu zjavovalo v astrálnom rúchu. Príslušné bytosti sa zjavovali v podobách, ktoré mali na sebe len články vyššej ľudskej prirodzenosti, a na týchto článkoch astrálne viditeľné symboly zvláštnych duchovných síl. Takto sa zjavovali nadľudské podoby. Po zásahu Ahrimana bolo zahalené z duchovného sveta všetko to, čo by sa bolo zjavovalo za zmyslovým vnímaním, ak by neprišlo od stredu atlantskej epochy k jeho zásahu. Za to, že sa to zasvätencom mohlo odhaliť, vďačili okolnosti, že vyvíjali všetky schopnosti, ktorých človek od tej doby dosiahol, v duši nad onu mieru, ktorou sa dosahuje dojmov fyzického sveta. Tak sa im zjavovalo to, čo existuje za prírodnými silami ako duchovné mocnosti. Mohli hovoriť o duchovných mocnostiach za prírodou. Nad týmito tajomstvami držal ruku Ahriman.

Avšak iba prorocky mohli poukazovať mystériá na to, že sa behom doby zjaví človek s takým astrálnym telom, že sa v ňom bude môcť uvedomiť bez zvláštnych duševných stavov prostredníctvom éterického tela a vzdor Luciferovi svetelný svet slnečného Ducha. A fyzické telo tejto bytosti muselo byť také, aby sa mu zjavilo z duchovného sveta všetko to, čo môže byť až do fyzickej smrti zahalené Ahrimanom. Fyzická smrť nemôže pre túto ľudskú bytosť v živote nič zmeniť, nemá nad ňou žiadnu moc. V takomto človeku sa ja prejavuje tak, že vo fyzickom živote je zároveň plne obsiahnutý život duchovný. Taká bytosť je nositeľkou svetelného ducha, ku ktorému sa zasvätenec pozdvihuje z dvoch strán tým, že je vedený vo zvláštnych duševných stavoch buď k duchu nad človekom alebo k podstate prírodných mocí. Pokiaľ zasvätenci mystérií predpovedali, že sa táto ľudská bytosť behom doby zjaví, boli prorokmi Kristovými.

Prví cirkevní otcovia ako Klémens z Alexandrie, jeho žiak Origenes či Tertullian a Irenaus vyšli z pohanského zasväcovacieho princípu, aby potom dospeli svojim spôsobom ku kresťanstvu. V ich učeniach žije zvláštny spôsob pojmov a predstáv. Žil v nich úplne iný duch než neskoršie v cirkvi.

Aj v Európe existovali mystériá, v ktorých sa však prevažne vypracovalo také zasvätenie, ktoré viedlo k zjaveniu toho duchovného sveta, ktorý drží zahalený Ahriman. Boli tu odhaľované moci za prírodnými silami. V mytológiách európskych národov sú obsiahnuté zbytky toho, čo mohli ľuďom zvestovať zasvätenci týchto mystérií. Obsahujú i tajomstvo, aj keď v nedokonalejšej podobe, než akú poznali mystériá južné a východné. Nadľudské bytosti boli známe i v Európe. Boli však videné v neustálom boji s druhmi Lucifera. I do týchto mystérií vyžarovala budúca postava Kristova. Bolo o ňom zvestované, že jeho ríša vystrieda ríšu onoho iného svetelného boha. Všetky povesti o súmraku bohov a im podobné, majú svoj pôvod v tomto poznatku európskych mystérií.

Na týchto žiakov sa už nemohlo pôsobiť tak, ako v Atlantíde a preto museli byť starostlivo pripravovaní prísnym vyučovaním. Tak nachádzame po dlhej dobe u všetkých kultúr mystériá. Či pozorujete už prvú kultúru poatlantskú, odohrávajúcu sa v starej Indii, alebo prejdete ku kultúre Zoroastra, alebo ku kultúre Egypťanov, všade uvidíte, že sa prijímali žiaci do mystérií, ktoré boli niečím medzi chrámom a školou a tam boli títo žiaci najprv prísne vyučovaní, aby sa naučili myslieť a cítiť nielen vo vzťahu k tomu, čo bolo vo svete zmyslovom, ale aj vo vzťahu k tomu, čo sa odohrávalo v neviditeľnom svete duchovnom. Vtedy sa vyučovalo z veľkej časti to isté, čo sa dnes učíme poznať ako antroposofiu. To bolo predmetom učenia v mystériách. Bolo to len primeranejšie zvykom vtedajšej doby a riadené prísnym spôsobom. Nie tak ako dnes, keď sa aspoň z časti, celkom voľne oznamujú ľuďom, v istom smere k tomu zrelým, pomerne rýchlo tajomstvá vyšších svetov. Vyučovanie bolo vtedy prísne riadené, na prvom stupni sa napr. oznamuje len určité množstvo poznatkov a všetko ostatné sa úplne zamlčovalo. Až keď to žiak spracoval, oznámilo sa mu, čo patrilo k stupňu vyššiemu!

Touto prípravou sa žiakovi vštepili do jeho astrálneho tela pojmy, idey, vnemy a city, ktoré sa vzťahovali k duchovnému svetu. Tým tiež žiak istým spôsobom premohol luciferské vplyvy. Lebo všetko, čo sa oznamuje na základe duchovno vedeckých pojmov, vzťahuje sa k vyšším svetom, nie na tento svet, na samotný zmyslový svet, o ktorý chce Lucifer vyvolať záujem u ľudí. Keď bol žiak takto pripravený, potom nastal čas, kedy bol vedený k samotnému zreniu: on sám mal teraz pozerať do duchovného sveta. Na to bolo potrebné, aby človek mohol všetko to, čo si vypracoval vo svojom astrálnom tele, zrkadliť v tele éterickom. Lebo len tým dosahuje človek zrenie v duchovnom svete, že všetko to, čo vpracoval do svojho astrálneho tela učením, prežíva v sebe v niektorých citoch a pocitoch z naučených poznatkov v takej sile, že tým nie je ovplyvnené len jeho telo astrálne, ale aj hustejšie telo éterické.

Keď mal žiak vystúpiť od učenia ku zreniu, muselo už mať svoje účinky to, čo sa mu podávalo ako učenie. Preto sa v čase indickej, perzskej, egyptskej aj gréckej pripájal k tomuto učeniu záverečný akt, ktorý spočíval v nasledujúcich krokoch: Žiak bol najprv dlho pripravovaný, nie však učením, ale tým, čo sa nazýva meditáciou a inými úkonmi, aby vyvinul vnútorný pokoj, vnútornú miernosť. Bol pripravený na to, aby sa jeho astrálne telo stalo úplne občanom duchovných svetov a v pravú chvíľu bol potom po ukončení tohto vývoja privedený na tri a pol dňa do stavu, podobnému smrti. V dobách atlantských bolo telo éterické vo fyzickom tele ešte tak voľné, že sa mohlo dostať von jednoduchším spôsobom, ale teraz musel byť človek privedený v mystériách do spánku, ktorý sa podobal smrti. Po túto dobu bol buď uložený do niečoho, čo sa podobalo truhle, alebo bol priviazaný k akémusi druhu kríža a podobne. A zasvätenec, hierofant, mal schopnosť pôsobiť na astrálne telo a najmä na telo éterické, pretože éterické telo vystúpilo uvedenou procedúrou počas tej doby von. To je niečo iné ako spánok. V spánku zostáva na posteli telo fyzické a éterické, vonku je telo astrálne a ja. Ale teraz v záverečnom akte zasvätenia zostáva ležať telo fyzické a éterické telo je aspoň z najväčšej časti z fyzického tela vyzdvihnuté von, zostávajú len dolné časti, horné sú vyzdvihnuté, a dotyčný človek je potom v stave, podobnom smrti. Všetko, čo sa žiak predtým naučil meditáciou a inými úkonmi, to sa teraz v tomto stave vtlačilo do éterického tela.

V tom čase tri a pol dňa putoval človek duchovnými svetmi medzi vyššími bytosťami. A po tri a pol dni zavolal ho ten, kto ho zasväcoval, zase naspäť, mal moc opäť ho prebudiť. Dotyčný si tak priniesol so sebou poznanie o duchovnom svete. Mal možnosť hľadieť do duchovného sveta a tak sa mohol stať pre svojich blížnych, ktorí ešte nedosiahli zrelosti k vlastnému zreniu, zvestovateľom skutočností duchovného sveta. Stal sa živým svedkom toho, že existuje duchovný život a že za fyzickým svetom existuje svet duchovný, ku ktorému človek patrí svojimi vyššími článkami a do ktorého má vrastať. Ale vývoj pokračoval. Toto zasvätenie sa pestovalo najintenzívnejšie ešte v prvej dobe po atlantskej katastrofe. Stále viac sa však upevňoval zväzok medzi telom éterickým a fyzickým. Preto táto procedúra začínala byť čoraz nebezpečnejšou, pretože sa ľudia viac a viac spájali celým vedomím s fyzickým svetom zmyslov. A to je práve zmyslom vývoja ľudstva, aby si ľudia všetkými svojimi náklonnosťami a sympatiami zvykli žiť v tomto fyzickom svete. Je veľkým vývojovým pokrokom, že ľudia túto lásku k fyzickému svetu vyvinuli. V prvej dobe poatlantskej kultúry bolo ešte v živej pamäti, že existuje duchovný svet. Ľudia si hovorili: "My, neskôr narodení môžeme ešte pozerať do duchovného sveta našich predkov." Mali doteraz svoje temné, šeré vedomie, vedeli, kde je pravda sveta, kde je ich domov. "Čo sa rozprestiera okolo nás v dennom vedomí," hovorili, "je ako závoj, prekrývajúci pravdu. Zakrýva nám to duchovný svet, to je mája, ilúzia!" Hneď sa nedalo privyknúť tomu, čo sa teraz mohlo vidieť. Nedalo sa tak ľahko pochopiť, že by mohli stratiť vedomie duchovného sveta. To je charakteristické pre indickú kultúru. Preto bolo vtedy ľahké uviesť ich do duchovného sveta, pretože mali k tomuto svetu ešte živý sklon.

So starým zasvätením bolo spojené vyzdvihnutie éterického tela z fyzického. I u poatlantských zasvätení sa musel človek dostať do stavu spánku, ktorý sa podobal smrti, čo znamená, že musel byť nevedomý pre fyzické vedomie, musel upadnúť do bezvedomia. Tým sa dostal do vlády iného ja. To s tým vždy súviselo. So svojím ja bol človek úplne podriadený tomu, kto bol jeho zasväcovateľom. Úplne opustil svoje fyzické telo, neobýval ho a nemal na neho zo svojho ja žiadny vplyv. Je však veľkým cieľom Kristovho podnetu, že človek musí prejsť vývojom ja, ktoré zostáva úplne v sebe, takže ak chce človek dosiahnuť vyšších svetov, nemusí sa ponoriť do stavu nižšieho, než v akom je jeho ja. K tomu bolo nevyhnutné, že sa najprv jeden z ľudí obetoval, aby prijal do ľudského tela ducha Kristovho. Zasvätenec, ktorý po mnohých a mnohých vteleniach dozrel k tomu, aby sa v určitej chvíli života zriekol svojho vlastného ja a prijal do seba ducha Kristovho. To je naznačené v Jánovom evanjeliu krstom v Jordáne.

Kristovým podnetom bol umožnený nový druh zasvätenia. Predtým mali ľudia medzi sebou len niekoľko málo jedincov, ktorí boli žiakmi veľkých učiteľov a ktorí boli uvedení do mystérií k starej múdrosti. Skrze Krista nastala možnosť takých zasvätencov, ktorí mohli dospieť k pozorovaniu duchovného sveta vo svojom fyzickom tele, v bežnom dennom vedomí! A Kristovým podnetom spoznali to isté, čo bolo jasné starým zasvätencom: že existuje duchovný svet. Tak mohli teraz zase zo svojej strany zvestovať evanjelium o tomto duchovnom svete. Aby bolo možné stať sa zasvätencom v Kristovom zmysle, na to bolo potrebné, aby sa sila Kristova preliala ako podnet na toho, kto sa stal žiakom. Kedy došlo prvýkrát k tomu, že vznikol takýto Kristov zasvätenec? V priebehu vývoja musí byť vždy spojené nové so starým. Tak musel aj Kristus previesť staré zasvätenie pozvoľna do nového. Musel vytvoriť určitý prechod. Ešte musel rátať s istými procesmi starého zasvätenia, ale tak, že všetko pochádzajúce od starých bohov bolo prežiarené bytosťou Kristovou. Kristus vykonal zasvätenie s jedným zo svojich žiakov, ktorý potom mal oznámiť svetu evanjelium o Kristovi najhlbším spôsobom. Takéto zasvätenie sa ukrýva za rozprávaním Jánovho evanjelia o udalosti Lazara!