Evanjelia

by sme nemali pokladať za dejinné dielo, ktoré by malo súvisieť iba so skutočnosťami zmyslového sveta, ale mali by byť chápané mysticky, ako zážitky, ku ktorých vnímaniu je nutné duchovné zrenie. Pre mystický výklad neprichádza dejinné skúmanie vôbec v úvahu. Či už to či ono evanjelium vzniklo o niekoľko desaťročí skôr alebo neskôr, pre mystika majú všetky rovnakú historickú cenu. A zázraky tie nespôsobujú mystickému vysvetleniu najmenšie problémy. Majú porušovať fyzickú zákonitosť sveta. Ale to činia len tak dlho, pokiaľ sú považované za deje, ktoré sa mali prihodiť vo fyzičnosti takým spôsobom, že by ich bolo obyčajné zmyslové vnímanie mohlo len tak prehliadnuť. Keď sú to však zážitky, ktoré môžu byť prehliadnuté len duchovne, potom je u nich samozrejmé, že so zákonitosťou fyzického prírodného poriadku byť pochopené nemôžu.

Keď budete čítať evanjelia, nájdete v nich určité rozpory. Ale pokiaľ ide o hlavné veci, čo možno oznámiť z kroniky akaša ako to podstatné, môžeme povedať, že tieto veci sa nápadným spôsobom zhodujú. Zhodujú sa najmä už vo vzťahu k samotnému Jánovmu krstu. Vysvitá to zo všetkých štyroch evanjelií, že ich pisatelia priznávajú Jánovmu krstu pre Ježiša najvyššiu hodnotu. Ďalej sa evanjelia zhodujú v udalosti ukrižovania a zmŕtvychvstania. V týchto veciach nie je teda rozpor.

Kristov výrok: Kto neopustí otca a matku, nemôže byť mojím učedníkom - je treba chápať tak, že pokrvná láska sa musí premeniť v lásku bratskú objímajúcu rovnakou silou všetkých ľudí. Silu duchovnej lásky priniesol Kristus ľudskej duši pri svojom zjavení na Zemi najskôr, a činom na Golgote bola spečatená náuka, že indivíduum má byť k individuu ako ľudský brat k ľudskému bratovi.

Spásu ľudstva činia evanjelia závislé na tom, že sa ľudia držia Krista. On priniesol kráľovstvo Božie všetkým, ktorí pri ňom chcú byť. Ľudstvo prijalo správu o mystériu Golgoty v evanjeliach. A ako ľudia mali spočiatku chápať evanjelia, to sa dá porovnať s tým, ako sa učí dieťa hovoriť. Vplyvom nich sa k ľudským srdciam priblížilo určité chápanie mystéria Golgoty, ktoré sa vžilo do citov a pocitov. Evanjelium je rečou, duchovná veda vo svojom vzťahu k evanjeliu je myšlienkovým obsahom evanjelia. Keď sa ľudia, ktorí v sebe nemajú ani štipku Kristovho impulzu majú povzniesť k chápaniu evanjelií, potom musia usilovne premýšľať, musí sa dokonca vytvoriť určitá genialita. Že normálne vedomie nepostačuje, to je možné poznať z toho, ako málo ľudí chápe duchovno-vedeckú interpretáciu evanjelií. S luciferskými silami, s genialitou, možno rozumieť evanjeliam len okrajovo. Ako pred nás vstupujú ich pravdy s ohľadom na to, ako sú napísané? Vstupujú pred nás akoby bezprostredne ako nazjzrelejší statok tryskajúci z Krista - bez úsilia, námahy - a prehovárajú k srdciam, ktoré sa nechajú preniknúť Kristovým impulzom tak, že harmonicky dušu presvetľujú a pretepľujú. Evanjelia sa určitým spôsobom môžu chápať doslovne, mimo miesta dochované nesprávnym prekladom. A čím ďalej pronikáme do nadsmyslových svetov, tým väčšie hlbiny nájdeme v kresťanských dokladoch. Ak k týmto dokladom pristúpime so zaostreným duchovným zrakom, ako ho možno získať pomocou duchovnej vedy, objavia sa nám kresťanské písma vo väčšom lesku, v hlbšej pravdivosti a obsažnosti. Je pravda, že aj najjednoduchšia duchovná myseľ môže vytušiť, aké pravdy väzia v kresťanstve. Ak sa aj bude vyvíjať vyššie k najvyššej múdrosti, vždy ešte bude v kresťanstve hlboké tajomstvo. Aj jednoduché vedomie môže tušiť, aké pravdy v ňom driemu, ale človek bude túžiť po poznaní, nie po viere, - a vtedy nájde v kresťanstve uspokojenie.

V evanjeliach sa dostatočne poukazuje na to, že slovu evanjelií je možné porozumieť len vtedy, ak ich umiestnime do celého kozmu, ak sa na ne pozeráme aj ako na slová patriace tiež kozmickému vývoju. Musíme teda povedať: Táto veľká udalosť nezdá sa nám plná rozporov, pretože je popisovaná zo štyroch strán. Ale poznávame ju až tým, keď dokážeme ju obsiahnuť z týchto štyroch rozličných strán. A potom zistíme aj prečo sa slová Petrovho vyznania, môžu vyskytovať len v Matúšovom evanjeliu a prečo nie v ostatných evanjeliach. Marek opisuje Krista ako slnečnú silu, ako univerzálnu kozmickú silu, ktorá tu pôsobila - lenže novým spôsobom - do Zeme. Evanjelium Lukáša popisuje vnútro Krista, telo astrálne, najmä jednotlivú ľudskú individualitu, ako žije človek pre seba. Lebo v astrálnom tele žije človek pre seba: tam vrastá do seba samého. Pokiaľ ide o telo astrálne, nie je človek schopný tvoriť obec. Sila k tvoreniu obce, ktorou vstupuje človek do kontaktu s inými ľuďmi, je v tele éterickom. Preto nemá Lukáš žiadnu príležitosť, žiadny podnet, aby hovoril o ľudskom spoločenstve, ktoré sa má založiť. A rozprávač o bytosti ja, Ján, tiež nie. Naproti tomu má Matúš, ktorý nám popisuje Krista ako človeka, dôvody, aby popisoval aj tie ľudské pomery, ktoré sú výsledkom toho, že raz kráčal Boh na Zemi v ľudskej podobe. Čo tu mohol Boh ako človek medzi ľuďmi založiť, pomery medzi ľuďmi, ktoré možno naznačiť obcou, to musel popísať najmä ten evanjelista, ktorý popisuje Krista v jeho ľudskej podstate, pretože od začiatku zamieril svoj pohľad na to, ako pôsobí Kristus ako človek skrze to, čo berie z tela fyzického a éterického. Tak zistíme tiež prirodzeným, ak máme pre to vnútorné porozumenie, že sa tieto slová vyskytujú len u Matúša.