Atlantída

Vtedy žila hlavná časť ľudského rodu na kontinente - dnes už zaniknutom, rozprestierajúcom sa medzi dnešnou Amerikou, Európou a Afrikou, kde je dnes Atlantický oceán. Svetadiel, ktorý pri potope zanikol. Antroposofia potvrdzuje jej existenciu. Človek tu pozostával z jemnejšej hmotnosti. To, čo je dnes spevnené, bolo ohybné a tvárne. Človek skôr duchovnejší, mal jemnú, pohyblivú, výraznú telesnú stavbu. Duchovne menej vyvinutý človek mal hrubé, nepohyblivé, málo tvárne telesné formy. Duševná pokročilosť sťahovala údy, postava sa udržovala malá. Duševná zaostalosť a zapletenosť do zmyslovosti sa prejavovala obrovitou veľkosťou. Skazenosť vo vášňach, pudoch a inštinktoch vyvolávala v človeku rast hmotnosti do obrovských rozmerov. Behom atlantskej epochy človek vstúpil z atmosferického okolia Zeme na pevnú zemskú pôdu a jeho oči a ostatné zmyslové orgány sa otvorili k vnímaniu vonkajšieho sveta.

V prvej polovici atlantskej doby bola Zem ešte z tvárnej, premenlivej substancie, až od jej polovice sa plne presadzuje jej mineralizácia, čo sa týka aj telesnosti človeka. Zmyslové vnímanie atlantského človeka bolo nejasné, vedomie prebiehalo v snových obrazoch, v spánku v spojení s božskými bytosťami, za dňa vo vnútornom spojení s prírodou, v ktorej prežíval prejavy bohov. Jeho reč odrážala prírodné procesy a mala preto magickú silu, ktorou človek ovládal sily života, rastu a rozmnožovania. Veľký význam mali mystériá - duchovné centrá, kde boli prijímané impulzy z božského sveta pre vývoj ľudstva a kde boli vychovávaní nositelia týchto impulzov - zasvätenci. Hlavným cieľom vývoja atlantského ľudstva bol vývoj vlohy k ja, k individualite. To bolo poslaním centrálneho slnečného mystéria, zatiaľčo planetárne mystériá ovplyvňovali utváranie fyzického a éterického človeka - tak vznikali zárodky neskorších rás.

Človek mal vtedy akési temné, šeré vedomie. Keď sa ráno prebudil, videl, akoby všetko bolo obklopené mlžnými útvarmi. A keď zaspal, nachádzal sa v duchovnom svete, ten sa javil v obrazoch, lebo taká je prirodzenosť duchovného sveta. Človek prežíval tu na Zemi len niečo málo skúseností. Potom zaspával, a v spánku žil v temnom vedomí v duchovnom svete medzi bohmi a duchmi, dozvuky toho sú zachované v bájach a povestiach. Takéto zážitky mal človek ešte po celé štvrté obdobie atlantského veku.

Zánik Atlantídy bol historickou udalosťou. Pokušeniam zo strany nižších duchovných bytostí podliehali nielen obyčajní ľudia, ale i časť zasvätencov. Stavali nadzmyslové sily rastu a rozmnožovania do služieb, ktoré boli v rozpore s vývojom ľudstva. Vyhľadávali si k týmto službám nezasvätených a používali tieto sily v nízkom zmysle. Následkom bola skaza ľudstva. Týmito ľudskými činmi boli rozpútané mocné, ničivé prírodné sily, čo viedlo k postupnému zničeniu Atlantídy vzdušnými a vodnými katastrofami. Najvyšší zasvätenec Atlantídy Manu, ktorého meno zachovala indická tradícia a ktorý odpovedá biblickému Noemovi, odvádza najpokročilejšiu časť atlantského ľudstva do strednej Ázie, kde sa vytvorilo jadro poatlantského vývoja, ktorého centrum sa postupne posúvalo od Východu na Západ. Jeho prvú fázu predstavuje staroindická kultúra.

Ak hovoríme o Atlantíde ako o súši je to len čiastočne správne. Podľa svojej povahy nebola pokrytá morom, ale akousi zmesou vzduchu nasýteného vodou. Tento vodovitý vzduch bol živlom, v ktorom človek žil. Až neskoršie sa stal človek schopným žiť vo voľnom vzduchu a stáť na pevnej pôde. Nie je tomu až tak dávno.

Atlantída sa rozprestierala medzi dnešnou Európou a Afrikou na jednej strane a Amerikou na strane druhej. Vtedajší život človeka bol iného charakteru, najmä pokiaľ ide o ľudský stav vedomia. Vedomie, ktoré človek má, sa vyvíjalo len pozvoľna, - človek vyšiel z istého druhu šerého jasnozrenia. Ľudia mali telo zložené zo substancie podstatne mäkšej, ohybnejšej a tvárnejšej, ako je telo dnešného človeka a človek vtedy nebol ešte schopný vidieť pevné predmety, ktoré vidia dnes naše oči, v takých ostrých obrysoch ako my. Atlanťan síce už mohol vnímať predmety vonkajšieho sveta, ale nezreteľne, nejasne. Ako dnes za značne zamlženého jesenného večera vidíme svetla na ulici farebne olemované, tak vnímal vtedy človek okolo predmetu niečo ako farebné okraje, ako sa hovorí "aury". To boli náznaky duchovných bytostí, ktoré k tým veciam patrili. V niektorých dobách bolo za dňa vnímanie týchto duchovných bytostí rozmazané, ale v iných časoch - zvlášť v medzistavoch medzi bdelosťou a spaním - bolo toto vnímanie duchovných bytostí veľmi zreteľné. Keď si chceme predstaviť vedomie starého Atlanťana živo, musíme si povedať: Napr. takú ružu s ostrými obrysmi, ako ju vidíme dnes - nebolo možné vidieť tak zreteľne. Všetko bolo rozmazané, hmlisto sa strácajúce a lemované farebnými okrajmi. Už za dňa to bolo rozmazané, ale ešte nezreteľnejšie to bolo v medziobdobí medzi bdelosti a spánkom. Zato však človek úplne zreteľne vnímal to, čo musíme nazvať "duchom ruže," "dušou ruže." A tak tomu bolo so všetkými predmetmi jeho okolitého sveta. Ďalší vývoj spočíval v tom, že vonkajšie predmety sa stávali čoraz zreteľnejšie a čoraz menej zreteľnými sa stávali vnemy duchovných bytostí, ktoré k veciam patrili. Zato však človek rozvíjal stále viac svoje sebavedomie, čoraz viac sa učil pociťovať sám seba.

Zreteľný pocit ja vystúpil, keď sa éterické telo krylo s telom fyzickým, keď sa priblížila posledná tretina atlantskej doby. Aj činnosť vodcov ľudstva bola predtým úplne iná. Tiež dorozumievanie človeka s človekom, keď sa apeluje na úsudok druhého, to v atlantských časoch úplne nebolo. V týchto časoch spočívalo dorozumenie v tom, že od človeka k človeku prechádzal podvedomý vplyv. Predovšetkým tu bolo vtedy na vysokom stupni to, čo dnes poznáme len v posledných, často nepochopených zdedených pozostatkoch: Bola to sugescia, podvedomý vplyv od človeka k človeku, ktorý len málo apeloval na spolučinnost druhej duše. Keď pozrieme naspäť do starých čias Atlantídy, vidíme, že vtedy existoval mocný vplyv na druhú dušu, akonáhle len vystúpil nejaký obraz alebo pocit v duši človeka a tento človek zameral svoju vôľu na druhého človeka. Všetky vplyvy boli silné a tiež vôľa mala silu takýto vplyv prijať. Z toho zostali dnes iba zvyšky.

Predstavte si vtedajšieho človeka, ako ide okolo niekoho druhého a pritom koná určité pohyby. Druhý človek keby prizeral, stačilo by - aby bol len trochu slabší a efekt by bol, že by chcel všetky tieto pohyby napodobňovať. Dnes sa z toho zachovalo ako starý zdedený zvyšok len to, že keď niekto zíva a druhý ho pozoruje, chce sa aj tomu druhému zívať. Existovalo oveľa dôvernejšie puto medzi človekom a človekom. To spočívalo v tom, že vtedajší človek žil v úplne inej atmosfére ako dnes. Vo vzduchu preniknutej vodou žijeme dnes len vtedy, keď husto prší. Vtedy však bol vzduch naplnený hustými vodnými parami neustále a človek bol v prvom atlantskom čase len v jemnej substancii, ako niektorí rôsolovití živočíchovia žijúci dnes v mori a takmer nerozoznateľní od okolitej vody. Takým bol človek a zhusťoval sa len pozvoľna. Tento človek bol vystavený rôznym vplyvom, nielen vplyvom vlastných vodcovských vyšších duchovných bytostí, obývajúcich buď Slnko, alebo rôzne planéty nášho slnečného systému, - ale aj vplyvom duchov luciferských, ovplyvňujúcich jeho astrálne telo. Pretože si vtedy človek ešte uvedomoval ducha a bol jasnovidný, vnímal preto všetko, čo v ňom duchovne žilo.

Potom došlo k veľkej katastrofe, ktorá zmietla Atlantídu. Mohutné procesy vo vzdušných a vodných oblastiach, mocné zemské otrasy spôsobili, že sa postupom času zmenila celá tvárnosť Zeme. Európa, Ázia a Afrika, ktoré boli len z malej časti pevninou, sa pozdvihli z vody a rovnako tak Amerika. Atlantída zmizla. Ľudia sa presunuli na Východ aj na Západ a tak vznikali rôzne osídlenia.

V polovici atlantskej doby pristúpil k človeku iný odporca, než je Lucifer, ten odporca, ktorý zatemňuje ľudskú schopnosť vnímania a poznávania tak, že sa človek ani nenamáha vyvíjať to, čo je nutné k preniknutiu za tajomstvo zmyslového sveta. Týmto odporcom je Ahriman.