Ahura Mazda

Podľa Zoroastera svetelná bytosť, ktorá mala zostúpiť na Zem - Kristus.

Akašická kronika

V nej je uložená celá minulosť Zeme, takže jasnovidný jedinec v nej môže skúmať akékoľvek dianie v minulosti Zeme. V nej je zaznamenané nepominuteľným písmom všetko, čo sa kedy stalo vo vývoji vesmíru, Zeme a ľudstva. V tejto kronike sa človek, ktorý sa dvíha do nadzmyslových svetov, učí pozvoľna čítať. Nie je to obyčajné písmo. Predstavte si, že pred vašim duchovným okom vyvstane beh udalostí, tak ako sa odohrali. Predstavte si, ako cisár Augustus stojí so všetkými svojimi činmi ako mlžný obraz pred vašimi očami. Všetko, čo sa vtedy udialo, vyvstáva pred vaším duchovným pohľadom. Tak to vyvstáva pred duchovným bádateľom, a ten má možnosť to prežiť každú hodinu nanovo. Nepotrebuje vonkajšie svedectvo. Stačí mu, keď zameria svoj pohľad na určitý bod vesmírneho alebo ľudského diania, a v duchovnom obraze sa mu pred očami vyskytnú udalosti, ku ktorým došlo. Tak môže duchovný pohľad skúmať minulé veky. Napr.: Čo sa udialo v časoch, ktorými začína náš letopočet? To, čo sa vtedy udialo, sa zachytí duchovným pohľadom, a je možné to porovnať s tým, čo nám rozpráva napríklad Lukášovo evanjelium. Potom duchovný bádateľ spoznáva, že sa aj vtedy vyskytovali ľudia nadaní práve takým duchovným zrením, ktorí zrovna tak videli, čo sa stalo v minulosti, a môžeme porovnávať, ako sa má to, čo oni nám oznamujú ako vtedajšiu prítomnosť, na to, čo môže zachytiť spätný pohľad do kroniky akaša o vtedajšej dobe.

Nesmiete si predstavovať, že akašická kronika (duchovné dejiny) ležia pred vidiacim zrakom ako nejaká otvorená kniha, ako nejaký spis obyčajného sveta. Je to živé písmo: Dajme tomu, že sa pohľad duchovného bádateľa prenesie naspäť - napríklad do časov Cézarových. Cézar vykonal to i ono, a ak to vykonal na fyzickej úrovni, všetko zanechalo stopu v kronike akaša. Keď sa človek pozerá jasnozrivo naspäť, potom vidí tie činy tak, ako by mal pred sebou duchovný tieňový obraz alebo duchovný praobraz. Predstavte si pohyb ruky. Obraz javiaci sa očiam, ten jasnozrením vidieť nemôžete. Ale úmysel pohnúť rukou, neviditeľné sily, ktoré pohli rukou, tie budete vidieť vždy. Tak je vidieť všetko, čo žilo v Cézarových myšlienkach, či už to boli tie či ony kroky, ktoré chcel urobiť, ten či onen boj, ktorý chcel viesť. Všetko, čo videli jeho súčasníci, vzišlo z podnetov jeho vôle. Videli dôsledky toho, čo sa uskutočnilo ako impulzy jeho vôle, pomocou neviditeľných síl, ktoré sú za viditeľnými obrazmi. Keď pozerá človek duchovne do kroniky akaša - naozaj môže uvidieť to, čo stálo za videnými zrakovými obrazmi kráčajúceho a konajúceho Cézara, ako Cézarov duchovný obraz. Niekto by moho povedať: "Keď nám rozprávate o minulých časoch, mám dojem, že to všetko je len vysnívané. Lebo z dejín viete, čo Cézar robil a vo svojej veľkej obrazotvornosti potom veríte, že vidíte akési neviditeľné obrazy v akaši." Kto však je s týmito vecami oboznámený, ten vie, že v kronike akaša sa číta tým ľahšie, čím menej poznáme danú vec z vonkajších dejín. Znalosť vonkajších dejín je pre duchovného pozorovateľa priamo rušením. Na každom z nás lipne všelijaká výchova vplyvom našej doby. I jasnovidec si prináša výchovu v podobe toho, čo sa naučil napr. v geológii, biológii, kultúrnych dejinách, archeológii atď. To všetko potom pôsobí rušivo na jeho jasnovidný pohľad a robí ho zaujatým voči tomu, čo sa má ešte len dozvedieť (vyčítať) v kronike akaša.

Alchýmia

Stredoveký rosenkrucián študoval prírodné pochody. Tak rozlišoval tri rôzne prírodné pochody. Utváranie soli - všetko, čo sa v prírode môže z roztoku usadzovať, zrážať, vyčleňovať, nazývalo sa soľou. Pohľad na takýto proces musel pôsobiť ako modlitba v duši človeka, ktorý ho pozoroval a chcel ho chápať. Snažil sa ujasniť si, čo by sa muselo diať v jeho vlastnej duši, ak by sa v nej malo diať tiež toto utváranie soli. Za druhé proces rozpúšťania. Pýtal sa, ktorá vlastnosť duše pôsobí tak ako vonku v prírode ortuť alebo Merkúr? Vedel, že to, čo odpovedá v duši tomuto Merkúru, odpovedá všetkým formám lásky v duši. Tretím dôležitým prírodným procesom bolo spaľovanie - to, čo nastane, keď je vonkajšia látka pálená v plameňoch. Vnútorný duševný pochod, ktorý tomuto spaľovaniu odpovedal, videl vo vrelej oddanosti božstvu. A všetkému, čo sa môže rozplynúť v plameni, hovoril síra alebo sulfur.

Stredoveký rosenkrucián prevádzal tieto procesy sám v laboratóriu a pozoroval pri tomto experimentovaní utváranie soli, rozpúšťanie a spaľovanie a vždy sa pri ňom oddával hlboko náboženským pocitom a cítil spojitosť so všetkými silami makrokozmu. Tieto duševné pochody v ňom vyvolávali myšlienky bohov, za druhé lásku bohov a za tretie obetnú službu bohov. A objavil, že ak uskutočňoval proces utvárania soli, že v ňom samom vystupovali čisté myšlienky. Pri procese rozpúšťania sa cítil podnecovaný k láske, bol prestúpený božskou láskou a v procese spaľovania sa cítil roznecovaný k obetnej službe, pudený k tomu obetovať na oltári sveta. Toto prežíval pri svojich experimentoch. A keby sme sa tohto experimentu jasnovidne zúčastnili, vnímali by sme zmenu v aure dotyčného človeka, ktorý ho prevádzal. Ak bola naplnená žiadosťami a pudmi, vplyvom experimentov sa stala jednofarebnou. Najskôr pri procese utvárania soli sa stávala meďnatá - čisté myšlienky božie - potom pri procese rozpúšťania striebristá - láska bohov - a pri spaľovaní zlatá - obetná láska alebo služba bohov. Alchymisti potom hovorili, že z aury vyrobili subjektívnu meď, subjektívne striebro a subjektívne zlato. A ten kto takýto experiment vnútorne zažil, bol úplne prestúpený božskou láskou. Človek bol teda prestúpený čistotou, láskou a obetnou vôľou a vplyvom tejto obetnej služby pripravovali stredovekí teosofovia určitú jasnovidnosť. Takto pracovali najlepší alchymisti od 14. až do začiatku 19. st.

O tejto skutočnej morálnej, intelektuálnej práci nebolo nič vytlačené. Čo o alchýmii vyšlo tlačou, to pojednáva čisto len o vonkajších experimentoch. Nepravý alchymista usiloval o formovanie látok. V experimentoch videl len získavanie materiálnych výsledkov. Pravý alchymista však látku, ktorú získal, nepovažoval za dôležitú. Behom formovania látky mu išlo len o vnútorné duševné zážitky. Existoval prísny zákon, že stredoveký teosof, ktorý pri experimentovaní produkoval zlato a striebro, z nich nesmel mať zisk pre seba. Produkované kovy mohol len darovať. Dnešný človek o týchto experimentoch nemá správnu predstavu. Stredoveký teosof mohol vo svojom laboratóriu prežívať celé duševné drámy. Keď napr, získaval antimón, videl v týchto procesoch niečo významne mravného.

Avatarovia

Tieto bytosti sami pre seba neberú z pozemských vtelení žiadne plody. Tieto bytosti len dávajú. Neprichádzajú na Zem kvôli sebe, ale kvôli nám.

Bódhisattvovia

sa neinkarnujú, ale inkorporujú. Vstúpia do tela žijúceho človeka. Také individuality, ktoré sú síce vtelené vo fyzickom tele, ale sú schopné sa stýkať s vyššími individualitami, ktoré nie sú fyzicky inkarnované, existovali vždy. Než ľudia získali dar logického myslenia, vďaka ktorému vy sami dnes dokážete logicky myslieť, museli načúvať istým učiteľom. Títo učitelia tiež nevedeli logicky myslieť na základe schopností, ktoré sa rozvíjajú vo fyzickom tele, ale len vďaka tomu, že sa v mystériách stretávali s božskými duchovnými bytosťami z vyšších oblastí. Takí učitelia, ktorí učili to, čo je logické, čo je mravné, na základe zjavenia, ktoré prijímali z vyšších svetov, pôsobili na Zemi skôr, ako ľudia na Zemi boli sami svojou prirodzenosťou schopní myslieť logicky alebo prísť na to, čo je mravné. Určitý druh takýchto bytostí, síce inkarnovaných vo fyzickom tele, ale v susedstve s božskými duchovnými bytosťami, aby zniesli dole, čo sa od nich naučili, a mohli to oznámiť ľuďom, sú bódhisattvovia. Sú to bytosti inkarnované v ľudskom tele, ktoré svojimi schopnosťami dospeli až ku komunikácii (styku) s božskými duchovnými bytosťami.

Skôr ako sa Buddha stal Buddhom, bol práve takýmto bódhisattvom - individualitou, ktorá bola schopná sa v mystériách stýkať s vyššími, božskými duchovnými bytosťami. Bytosť toho druhu, ako je bódhisattva, dostala kedysi v pradávnych dobách vývoja ľudstva vo vyššom svete určité poslanie, určitú úlohu, a drží sa potom tohto poslania. Keby sme to aplikovali na Buddhu, teda musíme povedať: Ako bódhisattva mal určitú úlohu. Keď bola Zem ešte v raných stavoch svojho vývoja, ešte pred časom atlantským a lemurským, bola tejto bytosti, ktorá sa vtelila ako Buddha v šiestom st. pr. Kr., zverená určitá úloha. Táto úloha jej zostala. Po všetky veky mala pôsobiť od epochy k epoche, a zakaždým tlmočiť zemskému vývoju toľko, koľko ten mohol svojimi bytosťami prijať. Pre každú takúto bytosť - teda pre každého bódhisattvu - nastáva preto čas, kedy dôjde, povedzme, so svojím kedysi dávno prijatým poslaním - až k bodu, keď už sa to, čo mala nechať zniesť zhora do ľudstva, malo premeniť vo vlastnú ľudskú schopnosť. Lebo to, čo je dnes ľudskou schopnosťou, bolo predtým schopnosťou božských duchovných bytostí, a bódhisattvovia ju zniesli z duchovných výšin dole k ľuďom. Takýto duchovný misionár dôjde k bodu, kedy si môže povedať: Dokonal som svoje poslanie; ľudstvu je teraz dané to, na čo bolo pripravované po dlhé a dlhé veky. Keď bódhisattva dospeje k takému bodu, môže sa stať Buddhom. To znamená, že pre neho nadíde chvíľa, keď už nemá potrebné sa znova vteľovať vo fyzickom ľudskom tele ako bytosť s konkrétnym poslaním.

Takáto chvíľa prišla aj Buddhovi. To, čo mu bolo predtým uložené konať, to ho viedlo znova a znova dole na Zem. Ale v čase, keď sa z neho osvietením stal Buddha, nastal pre neho ako bódhisattvu posledné vtelenie. Dostal sa do ľudského tela, v ktorom boli v najvyššej miere vyvinuté schopnosti, ktorým muselo byť skôr vyučované zhora a ktoré sa mali postupne stať vlastnými schopnosťami ľudí. Ak sa takýto bódhisattva svojím predchádzajúcim vývojom pripravil na to, že zdokonalil ľudské telo do tej miery, aby mohlo rozvíjať schopnosti k tým vlastnostiam, ktoré súvisia s bódhisattvovým poslaním, potom už nemá dôvod, aby sa sám ešte vteľoval. Potom sa vznáša v duchovných oblastiach, odkiaľ podporuje a riadi záležitosti ľudí, a odtiaľ posiela do ľudstva svoju pôsobnosť. A ľudia potom majú tú úlohu, aby ďalej rozvíjali to, čo k nim skôr prúdilo z nebeských výšin, a aby si povedali: V onej inkarnácii, ku ktorej došlo vďaka bódhisattvovým schopnostiam a ktorá sa uskutočnila v Buddhovi, sme prvýkrát uvideli, že niekto dosiahol v plnú miere určitých schopností, teraz je na nás, aby sme sa vyvíjali takým spôsobom, aby sme vedeli tieto schopnosti vytvárať sami v sebe. A byť Buddhom znamená ukázať, ako bytosť, ktorá po niekoľko epôch pôsobila ako bódhisattva sa vyníma ako človek v plnom zmysle individuálny, u ktorého je do ľudskej prirodzenosti prijaté a zapracované všetko, čo predtým prúdilo do človeka z nebeských výšin. Keby sa bol bódhisattva predčasne uchýlil od svojho poslania, neboli by ľudia už mohli prežívať to dobrodenie, že sa k nim tieto schopnosti rinú z výšin. Keď však vývoj pokročil tak ďaleko, že tieto schopnosti mohli na Zemi už pôsobiť v jednom jedinom ľudskom jedincovi, bol vytvorený aj zárodok vlohy pre to, aby ich ľudia mohli v budúcnosti rozvíjať sami v sebe. Tak sa individualita, ktorá sa predtým vyvíjala ako bódhisattva a ktorá, ak bola bódhisattvou, plne nevošla do ľudskej postavy, ale sa dotýkala nebeských výšin, tak sa individualita bódhisattvova sťahuje po prvýkrát plne do jedného človeka, takže je touto inkarnácii plne uchopená. Potom sa z nej ale aj zase stiahne späť. Lebo teraz - touto inkarnáciou, v ktorej sa bódhisattva stal Budhom - bolo ľudstvu pridelené isté množstvo zjavenia, ktorá sa odteraz má rozvíjať a dotvárať v ľudstve samom. Preto sa bódhisattvova bytosť, keď sa stala Buddhom, môže stiahnuť zo Zeme späť do duchovných výšin, aby odtiaľ ďalej riadila záležitosti ľudstva z oblastí, kde ju môže vidieť len jasnozrivosť. V súvislosti s naším vesmírom, ku ktorému patrí Zem, je bódhisattvov dvanásť. Každý z nich má určité poslanie. Jednému z nich, Buddhovi, bolo zverené poslanie priniesť na Zem učenie o láske a súcite. Kristus je stredom lóže bódhisattvov. Je ich vodcom. Starí rišiovia ho nazývali - Višvakarman, Zoroaster - Ahura Mazda.

Základný rozdiel medzi Kristom a bódhisattvou je, že musíme bódhisattvu nazývať veľkým učiteľom, vtelením múdrosti, ktorý prechádza všetkými kultúrami, vteľuje sa v nich. Kristus však nie je iba učiteľom, to je pri tom podstatné. Kristus tu nie je len preto, aby ľudí učil. V duchovnom svete nachádzame nie len jedného bódhisattvu, ale radu bódhisattvov. Jeden bódhisattva je základom našich siedmich kultúr, je iný bódhisattva základom atlantských kultúr atď. Učia nielen ľudí, ale aj bytosti, ktoré nezostupujú na Zem. Zhromažďujú to, čo majú učiť, a v ich strede nachádzame jedinú bytosť, ktorá nie je niečím len preto, že učí - a tou je Kristus. Nie je niečím len preto, že učí, ale je uprostred bódhisattvov ako bytosť, ktorá pôsobí na okolitých bódhisattvov tým, že sa na neho pozerajú, prejavuje sa im vo svojej vlastnej kráse a sláve. Ostatní sú preto niečím, že sú veľkými učiteľmi, kdežto Kristus je tým, čím je pre svet, práve svojou bytosťou, pre to, čím je sám v sebe. Na neho sa stačí pozerať, a prejav jeho vlastnej bytosti je niečím, čo aj keď sa len zrkadlí vo svojom okolí, stáva sa učením. Nie je iba učiteľom, on je život, život, ktorý sa vlieva do ostatných bytostí, ktorí sa potom stávajú učiteľmi. Bódhisattvovia sú bytosti, ktoré majú svoje učenie odtiaľ, že sa im dostáva blaženosti pri pohľade na Krista v jeho duchovnej bytosti. Kristus je niečím pre svet práve tým, že svet prežíva pohľad na Krista. Bódhisattvovia sú niečím svetu, pretože sú veľkými učiteľmi.

Je podstatné to, že od Krista samého nie je nič napísané, ale že sú okolo neho učitelia a hovoria o ňom, takže on je predmetom učenia. Vyjadruje sa to v mimoriadnej okolnosti, ktorá je pri udalosti Kristovejm nutnosťou - že od neho samotného sa nič nezachovalo, ale že iní popísali jeho bytosť. Nie je preto nijako čudné, keď sa hovorí, že všetko, čo nachádzame ako Kristovo učenie, sa dá nájsť aj v iných vyznaniach, pretože Kristus nie je iba učiteľom, pretože je bytosťou, ktorá musí byť pochopená ako bytosť, pretože on chce do nás zapustiť niečo nie len svojím učením, ale svojím životom. Ak sa nemôže dnešné ľudstvo priamo obracať na bódhisattvov, aby pozerali na Krista duchovnými očami bódhisattvov, musí ľudstvo ešte chodiť do školy k bódhisattvom a učiť sa tomu, čo potom môže nakoniec učiniť Krista pochopiteľným. Ak chceme nielen mať účasť na Kristovi, ak chceme Kristovi rozumieť, nesmieme sa len pohodlne pozerať na to, čo Kristus pre nás vykonal, ale musíme sa poučiť zo všetkých náuk Západu i Východu. Keby sme si mysleli, že v dobe, ktorá nasledovala bezprostredne po Kristovom zjavení, by už vo svete existovala celá pravda o Kristovi, znamenalo by to nevedieť nič o vývoji ľudstva. Kto by chcel len uchovávať učenie prvých stáročí po Kristovej udalosti, kto by chcel považovať za pravé kresťanské učenie len to, čo zostalo zapísané a odovzdané tradíciou, ten nevie nič o ľudskom pokroku, nevie, že ani najvyšší učiteľ prvých kresťanských stáročí by nemohol povedať ľuďom o Kristovi nič iného, než čo mohol prijať. Keďže ľudia v prvých kresťanských stáročiach zostúpili najhlbšie do fyzického sveta, mohli svojim rozumom prijať len relatívne veľmi málo z vyššieho učenia o Kristovi. Široké vrstvy kresťanov mohli pochopiť relatívne málo z bytosti Krista. Kristus prišiel na svet, ale prostriedky porozumenia boli práve v jeho dobe najobmedzenejšie. Muselo byť postarané o neskoršie doby: musela opäť ožiť všetka dávna múdrosť tak, aby sa táto múdrosť mohla postupne postaviť do služieb porozumenia Kristovi. K tomu mohlo dôjsť iba nasledujúcim spôsobom: musela byť vytvorená mysterijná múdrosť.

Veľkú múdrosť si priniesli ľudia, ktorí putovali zo starej Atlantídy do Európy a potom ďalej. V starej Atlantíde mali ľudia väčšinou inštinktívne jasnozrenie, mohli nazerať do duchovných oblastí. Táto jasnozrivosť sa nemohla ďalej vyvíjať, musela sa stiahnuť do jednotlivých osobností na Západe. Bola riadená bytosťou, ktorá žila v hlbokej skrytosti, v ústraní, dokonca aj pred tými, ktorí sa sami už aj stiahli späť a boli žiakmi veľkého zasvätenca, ktorý zostal oneskorený, uchovávajúc to, čo mohlo byť prenesené zo starej Atlantídy a zachovať to pre neskoršie časy. Tohto veľkého zasvätenca, opatrovateľa prastarej atlantskej múdrosti, ktoré hlboko zasahovali dokonca aj do toho, čo je tajomstvom fyzického tela, možno nazývať - ako to bolo zvykom v rannom stredoveku - Skythianos. Kto pozná podstatu európskych mystérií, vzhliada k najvyššiemu zasvätencovi Zeme, keď sa vyslovi meno Skythianos. Potom však aj žila v tomto svete po dlhú dobu aj bytosť, ktorú je možné označiť ako bódhisattvu. Tento bódhisattva bol tou istou bytosťou, ktorá bola po ukončení svojej úlohy na Západe vtelená v Buddhovi. Bol to druhý veľký učiteľ, druhý veľký správca pečate múdrosti ľudstva a stal sa Gautamom Buddhom. Ďalej tu však bola tretia individualita, ktorá bola predurčená k veľkým veciam. Je to ten, ktorý bol učiteľom starej Perzie, veľký Zoroaster. Oslovujeme tri dôležité duchovné bytosti a individuality, keď vyslovíme mená Zoroaster, Gautama Buddha a Skythianos. Ešte máme v dejinách štvrtú individualitu, za ktorou sa skrýva niečo, čo je ešte vyššie, mocnejšie ako Skythianos, Buddha a Zoroaster. Je to Manu, ktorého mnohí - najmä tí, ktorí vidia v manicheizmu viac, ako sa obyčajne vidí - nazývajú vysokým poslom Krista.

Mnohí hovoria, že Manu v jednom z najväčších zhromaždení aké bolo vôbec kedy konané v spirituálnom svete patriacom Zemi, okolo seba zhromaždil - niekoľko málo stáročí po tom, keď Kristus žil na Zemi - tri dôležité osobnosti štvrtého st. po Kr. Manu zhromaždil tieto osobnosti preto, aby sa s nimi poradil, ako by mohla postupne ona múdrosť, ktorá žila na predeli v atlantskej epoche, stále ďalej a ďalej opätovne ožívať v budúcnosti, čoraz dokonalejšie. Aké osobnosti zhromaždil Manu pri onej starobylej schôdzi, ktorú môžeme vidieť len duchovným zrením? Jednou z nich je osobnosť, v ktorej žil v tej dobe Skythianos, znovuvtelený Skythianos z obdobia Manua. Druhá osobnosť je fyzickým obrazom vtedy znova sa objavivšieho Buddhu. Tretia je vtedy znovuvtelený Zoroaster. Máme tu okolo Manua kolégium - Manu uprostred a okolo neho Skythianos, Buddha a Zoroaster. Vtedy bol v tomto kolégiu ustanovený plán, ako bude môcť všetka múdrosť bódhisattvov poatlantskej doby čoraz silnejšie prúdiť do budúcnosti ľudstva. Čo bolo vtedy uznesené ako plán budúceho vývoja zemskej kultúry, to bolo zachované a neskôr prenesené do mystérií rosenkruciánov. V mystériách rosenkruciánov prichádzali vždy individuality Skythiana, Buddhu, Zoroastera. Boli učiteľmi v školách rosenkruciánov. Učiteľmi, ktorí vysielali svoju múdrosť Zem ako dar, pretože touto múdrosťou mal byť pochopený Kristus vo svojej podstate. Preto rosenkruciáni prechovávali k Buddhovi, Skythianovi, Zoroastrovi veľkú úctu. Vzhliadalo sa k nim ako k veľkým učiteľom európskych zasvätencov.

Keď v Európe nikto nevedel o Gautamovi Buddhovi, rozprávalo sa nasledovné: (Nájdete to v mnohých stredovekých knihách.) V Indii sa kedysi narodil syn menom Josafat. O tom Josafatovi bolo pri jeho zrodení predpovedané niečo dôležité. Preto ho jeho otec obzvlášť opatroval. Mal poznať len najskvostnejšie veci, mal sa topiť v úplnej blaženosti, nemal nič vedieť o bolesti, utrpení a nešťastí života. Preto bol Josafat pred tým všetkým chránený. Ale raz sa predsa prihodilo, že Josafat výjde z paláca a nachádza chorého, malomocného, nachádza zostarnutého človeka a mŕtvolu. Toto sa rozprávalo o Josafatovi. Vrátil sa hlboko otrasený späť do kráľovského paláca a našiel muža, Balaáma, ktorý bol v hĺbke srdca naplnený tajomstvami kresťanstva. Ten získal Josafata pre kresťanstvo. Josafat, ktorý toto zažil, sa stáva kresťanom. Tak rozprávala stredoveká legenda. A teraz nemusíte brať na pomoc ani kroniku akaša, už obyčajná filológia stačí, aby ste preskúmali meno Josafat. Pochádza od starého slová Joasaph, ktoré sa odvodzuje od Jodasaph, od Jodasaph prejdete k Judasaôphf, čo je zhodné s Budasaf. Obe posledné mená sú arabské tvary a Budasaf je to isté meno ako bódhisattva. Európska tajná veda vie rozlúštiť meno Josafat, aký je obsah tohto slova. Táto legenda - výtvor tajnej vedy Západu vie, že existovala doba, kedy tá istá bytosť, ktorá kedysi žila v Guatamovi Buddhovi, sa stala kresťanom. Vystúpila vývojom vyššie.

Duchovná múdrosť Európanov medzi iným obsahuje syntézu všetkých náuk, ktoré boli svetu dané tromi veľkými žiakmi Manua a Manuom samým. Aj keď predtým nebolo Manuovi rozumené, prichádza doba, v ktorej sa európska kultúra utvára tak, že opäť bude pochopenie spájané s menami Skythiana, Buddhu a Zoroastera. Oni dajú ľuďom učenie, aby sa mohlo rozumieť Kristovi. Ľudia budú ich prostredníctvom stále lepšie rozumieť Kristovi. Stredovek však začal s veľmi podivným uctievaním a vzývaním Skythiana, Buddhu a Zoroastera, akonáhle ich mená sa trochu stali známe. Začalo sa tým, že ten, kto sa v niektorých kresťanských náboženských združeniach chcel dať poznať ako pravý kresťan, musel odriekavať slová: "Preklínám Skythiana, preklínam Buddhu, preklínam Zaratha." To bola v kresťanských časoch v mnohých oblastiach rozšírená formula, ktorou sa ľudia vyznávali ako praví kresťania. Avšak o čom sa ľudia vtedy domnievali, že musia preklínať, to sa stane kolégiom učiteľov, ktorí ľudstvu učinia Krista najlepšie pochopiteľným, ku ktorým bude ľudstvo vzhliadať ako k veľkým bódhisattvom, prostredníctvom ktorých bude Kristus chápaný. Dnešná duchovná veda, vnáša do sveta učenie Skythiana, Zoroastera a Guatama Buddhu - nie v jeho starej forme, ale v úplne novej. Od Buddhu sa má kresťanstvo priučiť náuke o reinkarnácii a karme - aj keď nie starým spôsobom, nevhodným pre dnešnú dobu. Prečo vtekajú dnes do kresťanstva náuky o reinkarnácii a karme? Preto, aby zasvätenci mohli vyučovať ich porozumeniu v zmysle našej doby, ako im svojím spôsobom rozumel Buddha, veľký učiteľ reinkarnácie. Tak bude započaté aj s porozumením Skythianovi, ktorý má učiť nielen o reinkarnácii, ale má učiť o tom, čo vládne od večnosti do večnosti. Tak bude čoraz viac a viac chápaná podstata sveta - bytosť stredu nášho pozemského sveta - bytosť Kristova. Tak stále viac a viac vtekajú do ľudstva vedy zasvätencov.

Camphill

Metódy liečebnej pedagogiky, zameranej na duševne postihnuté deti vypracoval R. Steiner r. 1924 a na ich základe vznikol liečebno-pedagogický inštitút Lanenstein u Jeny a Sonnenhof v Arlesheime - podobné ústavy sú teraz rozšírené v mnohých krajinách. Dr. K. König, žiak R. Steinera, potom rozvinul tento druh pedagogiky v rámci ním zakladaných tzv. camphillských dediniek - v Škótsku, v Anglicku a v Južnej Afrike, kde postihnuté deti vyrastajú v rámci rodín a môžu sa v tomto spoločenstve uplatňovať po celý život. V Čechách je camphill České Kopisty. Na Slovensku zatiaľ camphill nie je.

Eséni

boli židovskou sektou.

Gautama Buddha

Buddha žil ako kráľovský syn rodu Sakja päť a pol storočí pr. Kr. Gautama Buddha sa nenarodil ako Buddha. Lebo tu sa nejedná o individualitu, ale hodnosť. Tento Buddha sa narodil ako bódhisattva a bol povýšený na Buddhu vo svojich 29 rokoch. Miesto bódhisattvy, to znamená miesto učiteľa ľudstva vo fyzickej podobe sa uvoľnilo a bolo obsadené iným bódhisattvom, hodnosť bódhisattvu sa preniesla na inú individualitu.

Buddha potom čo sa stal Buddhom, je bytosťou, ktorá sa na Zemi už nemusí vteľovať. Odvtedy pôsobí na Zem z vyšších svetov. Keď sa bódhisattva stane Buddhom, keď je individualita bódhisattvy vzatá zo Zeme, je na nej činný bódhisattva nový. Ten, ktorý sa má stať Buddhom 5000 rokov po Buddhovom osvietení. Gautama Buddha ako bódhisattva postúpil vo svojich 29 rokoch do hodnosti Buddhu. Tým sa stal takou bytosťou, ktorá sa už nemala objaviť v tele na Zemi, ale pôsobí z duchovného sveta. Tento bódhisattva mal následníka v rovnakej minúte, v ktorej sa stal Buddhou, a tento nový bódhisattva má ľudstvo uviesť do pochopenia podstaty Kristovho impulzu.

Keď sa päť alebo šesť st. pr. Kr. objavil na Ďalekom východe Buddha, povstala v ňom individualita, ktorá už bola mnohokrát vtelená na Zemi a ktorá svojimi mnohými vteleniami už pokročila až na vysoký stupeň ľudského vývoja. Buddha sa mohol stať tým, kým bol, len preto, že vo svojich predchádzajúcich inkarnáciách už dosiahol v najvyššom zmysle slova veľmi vysokého vývojového stupňa. Vývojový stupeň bytosti vo vesmíre, ktorého dosiahol Buddha, označujeme orientálnym výrazom bódhisattva. Ten, kto sa stal Buddhom, musel byť najprv bódhisattvom. Bódhisattva je stupeň, ktorý v individuálnom vývoji predchádza pred Buddhom. Akú úlohu mala teda ona podivuhodná, mocná a veľká individualita, ktorú v bežnom živote nazývame Buddhom? Bol učiteľom lásky a súcitu v dobe, keď ľudia ešte neboli schopní chápať ich povahu.

Helena Petrovna Blavatská

Ruska, ktorá prijala mediálne od tibetských učiteľov učenie, ktoré popísala vo svojich spisoch.

Chirofonetika

Zakladateľom Chirofonetiky je Dr. Alfred Baur, nar. 1925 v Rakúsku. Pracoval v rôznych liečebno pedagogických zariadeniach. V roku 1957 založil spolu so svojou ženou, lekárkou Ilse Baur, súkromnú prax pre logopédiu a liečebnú pedagogiku. Ich živý prístup k dieťaťu sa odráža v mnohých detských riekankách, slovných hrách a básňach Dr Baura, ilustrované obrázky Dr Baurovej. Tie boli neskôr vydané v knižnej podobe. Sú vyhľadávanou pomôckou nemecky hovoriacich učiteľov, logopédov a špeciálnych pedagógov.

Tvorenie hlások nie je ľubovoľný postup. Hlásky tvoríme tak, ako to reč vyžaduje, úplne exaktne. Ak by tomu tak nebolo, potom by sme hovorili chybne. Dr Alfred Baur píše vo svojej učebnici "Učenie o hláskách a pôsobenie Loga" (základy Chirofonetiky I. diel):
Pôsobil som ako logopéd na neurologicko-psychiatrickej klinike. Tam sa ku mne dostal v roku 1972 trojročný chlapec, bol úplne nemý. Volal sa Markus a perfektne počul. Príčiny jeho poruchy nenašli. Spomenul som si na jeden spôsob nápravy reči z oblasti pedagogiky pre hluchonemých. Poklopkáva sa jemne na miesto medzi lopatkami ak tomu sa spieva jeden tón. Týmto spôsobom sa dráždi periféria počutia, chrbát je k tomu veľmi vnímavý. To som začal robiť aj s Markusom. Páčilo sa mu to, rád si to nechal robiť, usmieval sa, ale neprehovoril. Trikrát týždenne som sa mu venoval a spôsob, ktorý som k jeho liečbe používal, sa mi zdal dobrý, ale nie dostatočne diferencovaný. Chápal som, že Markus nie je schopný napodobňovania, musím mu to, čo hovorím, nejako intenzívnejšie oznámiť. Na jeho chrbte treba niečo urobiť, čo by zodpovedalo vyslovovaným hláskam. Vzduchové prúdy, ktoré sú jedinečným spôsobom vytvárané pri jednotlivých hláskách, mne boli známe, veď som už po desaťročia učil deti správne vyslovovať a mal som to zažité. Položil som Markusa na brucho na vyšetrovací stôl, hlavou ku mne, a na jeho chrbte som začal vytvárať tvary prúdnic vzduchu jednotlivých hlások, a tie som aj nahlas vyslovoval. Na chrbte som mu napodobnil to, čo sa pri vyslovovaní deje v ústach s prúdiacim vzduchom. Každá hláska má svoje vlastné tvary prúdnic a nemožno si počínať nejako náhodne. Zostáva otázka: na ktorých ďalších miestach na tele sa nachádzajú artikulačné oblasti? Na organizmus reči s pľúcami, hrtanom, ústnou a nosovou dutinou možno nazerať ako na maličkého človeka, a ten by mal mať nejaký vzťah k celkovej podobe človeka."

Pri chirofonetike vyslovuje terapeut nejakú hlásku a súčasne vykonáva zodpovedajúci masážny ťah. Tento ťah napodobňuje prúdenie vzduchu, ktoré pri artikulácii hlásky vzniká v ústach. Napríklad ak povieme hlásku L, zdvihne sa jazyk a dotkne sa špičkou určitého bodu za hornými rezákmi. Vzduch prúdi okolo oboch strán jazyka a uniká v dvoch prúdoch z úst. Na tele sa nachádza miesto, ktoré tomuto bodu v oblasti úst organicky zodpovedá. Nachádza sa medzi lopatkami asi pri štvrtom hrudnom stavci. Preto je potrebné L ťahať tak, aby ruky toto miesto obišli a končili na pažiach. Tieto ťahy, ktoré sú vyčítané z prúdov vzduchu, sa vykonávajú pre rôzne hlásky na chrbte, rukách alebo nohách. Tlak, teplo a tvar ťahu, ktorý sa rytmicky opakuje, prebúdza v pacientovi oveľa intenzívnejšie oživenie hlásky, ako keď ju prijíma iba uchom. Oba dojmy, prijaté uchom i kožou ladia. Tým dochádza k niečomu, čo povzbudzuje vôľu, k čomu by ucho samo nemalo schopnosť. Základ chirofonetiky spočíva v štúdiu prúdenia vzduchu pri tvorbe hlások. Toto prúdenie sa prenáša zodpovedajúcim spôsobom masážnymi ťahmi na telo. Preto pri každej hláske prúdi vzduch inak: každá vyžaduje iné charakteristické vedenie ťahu.

Základom pre chirofonetiku je antroposofický náhľad na človeka Rudolfa Steinera. Pôvodne mala chirofonetika pomáhať deťom s problémami vo vývoji reči, najmä pri jeho oneskorení. Postupne sa ukázalo, že liečivá sila hlások pôsobí na celkovú harmonizáciu telesného i duševného organizmu, podobne ako eurytmia.

Maitréja Buddha

Bódhisattva, ktorý prevzal hodnosť bódhisattvu po bódhisattvovi, ktorý sa stal pred 2 500 rokmi Buddhom, bude po 5 000 rokoch od povýšenia Gautamy Buddhu, povýšený na Maitréja Buddhu. Buddha je hodnosť. Za 5 000 rokov od dospenia Gautamy k hodnosti Buddhu sa Maitréja stane Buddhom a jeho reč bude mať silný mravný účinok, aký dnes nemôže mať. Bude svoju náuku vylievať do ľudstva. Buddha Maitréja, nositeľ dobra. Má za úlohu pripravovať ľudí, aby pochopili Kristov impulz. Následníkom Gautamu Buddhu je Maitréja, ktorý sa v tomto čase stane buddhou. Odo dneška približne za 3000 rokov zažije svet inkarnáciu Buddhu Maitréju, ktorá bude poslednou reinkarnáciou Ješu ben Pandiry. Je i v 20 storočí inkarnovaný vo fyzickom tele, ale nie ako Buddha a jeho úlohou bude predať ľudstvu skutočné znalosti Kristovej udalosti. Do tej doby sa bude vteľovať častejšie. A po piatich tisícoch rokoch vyvstane náuka Buddhu Maitréju, buddhu dobra, kedy bude to, čo bude vyslovené súčasne pôsobiť morálne.

Nakoľko v budúcnosti ľudstvo vykročí v ústrety tomu, kto bude buddhou Maitréjou, natoľko prežije táto individualita zvláštny vývoj, ktorý bude vo svojich najvyšších stavoch v istom vzťahu niečím ako krst Ježiša z Nazaretu, prežije výmenu individuality. V oboch prípadoch je prijatá iná individualita. Vo svojom detskom veku sa zžívajú so svetom a v určitých rokoch sa ich individuality vymenia. Nie je to plynulý vývoj, ale taký, ktorý prejde zlomom, ako tomu bolo u Ježiša. On prežil takúto výmenu individuality v 12 roku a potom pri krste v Jordáne. Touto výmenou prejde i bódhisattva, ktorý sa stane buddhou Maitréjou. Až do 30 roku bude žiť s určitou individualitou a potom prežije výmenu rovnako ako Ježiš z Nazaretu vo chvíli krstu v Jordáne. Vždy sa však Buddha Maitréja pozná podľa toho, že keď je tu, ľudia o ňom pred touto výmenou individuality nič nevedia. A potom náhle vystúpi. Najcharakteristickejším znakom pre všetkých bódhisattvov, ktorí sa stanú Buddhami je, že žijú anonymným životom. Ľudská individualita sa musí stále viac osamostatňovať. Kráčajú mnoho rokov nepoznaní. Poznaný bude až vtedy, až bude ako osamelý človek pôsobiť sám svojou vnútornou silou. Jeho bytosť je neznáma po dobu jeho mladosti, dokonca až po narodenie duše vedomej.

Každý bódhisattva, ktorý sa raz stane Buddhou býva vo svojej mladosti neznámym človekom. Tí, ktorí ich poznajú, ich vnímajú ako nadaných ľudí, ale nevidia, že ich prestupuje bytosť bódhisattvu. Tak tomu bolo vždy a tak tomu bude aj v 20. st. Bódhisattva sa pozná iba v dobe medzi 30. a 33. rokom - rovnaká doba ako medzi krstom v Jordáne a Golgotou. Vtedy sa uskutoční premena človeka, ktorý potom svoju individualitu až po určitý stupeň obetuje a bude prebývať v individualite inej, rovnako ako individualita Ježiša umožnila vstúpiť Kristovi. Inkarnácie bódhisattvov vystupujú v neznámych ľuďoch. V Buddhovi Maitréjovi nám bude daný najväčší učiteľ, ktorý sa objavil, aby ľuďom objasnil Kristovu udalosť v jej úplnom rozsahu.

Buddha Maitréja bude mať takú silu slova, že si o ňom dnešní ľudia ešte nemôžu učiniť žiadnu predstavu. Dnes môžeme jasnovidne vidieť vo vyššom vývoji sveta, ako Buddha Maitréja bude za 3. tisíc rokov vyučovať. Mohli by sme mnohé z jeho učenia tiež symbolicky načrtnúť. Nemáme však dnes túto možnosť, pretože ľudstvo ešte nie je zrelé vyslovovať slová, ktoré bude vyslovovať Buddha Maitréja. Bude mať slová, ktoré bezprostredne svojou magickou silou budú mravnými impulzami ľudí, ktorí ho budú počuť. Potom bude pôsobiť z duchovného sveta tak, že to bude pôsobiť do sŕdc ľudí ako magická mravnosť. Jeho slová sa budú ako balzam vlievať do ľudských sŕdc a každé slovo nebude len teóriou, ale bude mať magickú mravnú silu čo najhlbšie presviedčať duše o bratstve a mravnosti. Bude to mravný vek ľudí, zlatý vek. Podivuhodným spôsobom bude prestúpené to, čo bude vychádzať z pier Buddhy Maitréju mohutnou silou Kristovou. Bódhisattva sa objavuje stále znovu v každom storočí až k jeho bytiu ako Buddha Maitréja.

Aj v našej dobe vychádzajú od tejto individuality najvýznamnejšie náuky o bytosti Kristovej. Maitréja Buddha sám sa dá ľudstvu poznať práve v 33. roku svojho života. Ako Kristus Ježiš začal svoje dielo v tridsiatom roku svojho života, tak sa dávajú bodhisattvovia, ktorí budú naďalej zvestovať Krista, poznať v 33. roku svojho života. A Maitréja Buddha sám, ktorý bude veľkými, mohutnými slovami, o ktorých si dnes nemôžeme urobiť predstavu, ako premenený bodhisattva zvestovať veľké tajomstvo bytia, bude hovoriť rečou, ktorá musí býť najskôr stvorená, pretože dnes by žiaden človek nemohol najsť slová, ktorými bude hovoriť k ľuďom. Ešte sa nemôže k ľuďom tak hovoriť, pretože na to nie je ešte fyzického nástroja. Náuky osvieteného budú do ľudí vlievať i morálne impulzy. Takéto slová nemôže ešte vysloviť fyzické hrdlo. Tie môžu byť teraz len v duchovnom svete. Bude nositeľom dobra a to z toho dôvodu, že - a to môžete vidieť, ak ste dosť jasnozriví - toho dosahuje najprísnejšou sebavýchovou, aby spracoval vysoké sily, ktoré dávajú vznikať magickým mravným silám tak, že bude schopný slovom prinášať do ľudských duší i citové hnutia a mravnosť. Dnes ani Buddha Maitréja by nemohol utvárať takéto magické slová. Dnes môže byť slovom prenášaná len myšlienka. Bódhisattva vyvíja na najvyšší stupeň to, čo môžeme nazvať oddanosťou voči ľuďom, osudu, pozornosťou voči všetkému, čo sa deje v našom okolí.

V dobe medzi 30 a 33 rokom sa bude pozorovať, že v jeho živote nastáva mohutný obrat. Tu, aj keď nie tak mocne ako u Krista, sa vymení duša. Ja, ktoré až do tejto doby oživovalo telo vystúpi, a bódhisattva sa stáva úplne iným ako dosiaľ, aj keď u neho, ako u Krista neprestáva jástvo, ale je nahradené iným ja. Nemožno ho poznať pred touto premenou. Predchádzajúca doba mladosti sa vždy líši od toho, v čo sa premení medzi 30 a 33 rokom. Staré ja vystúpi, a iné ja vstúpi. A môže to byť taká individualita ako Mojžišova, Abrahámova, Eliášova. Tá sa môže v tomto tele nejakú dobu uplatňovať. Zbytok života potom prežije tak, že žije ďalej s týmto ja, ktoré tu vstúpi. Je to teda úplná výmena, ktorá tu nastane. V tejto dobe sa osobnosti bódhisattvu môže zmocniť individualita Mojžišova alebo Abrahámova.

Novalis

Nemecký básnik.

Pralaja

Prestávka, stav skľudnenia. Všetko, čo sa vytvorí na príslušnom planetárnom stupni, prechádza do stavu, ktorý možno porovnať s rastlinou, keď sily jeho rastu spočívajú v semene. Ako tieto sily rastu vystupujú opäť na denné svetlo v novej rastline, tak i teraz po prestávke opäť vystupuje z vesmírneho lona všetko, čo bolo životom na príslušnom planetárnom stupni, a začína nová planetárna existencia.

Scholastika

Dnes málo chápaná veda, ktorá si kládla za úlohu, aby na základe úsudku, z intelektu našla dôkazy pre niečo, k čomu nemala žiadnu historickú náväznosť, a k čomu nemala tiež žiadnu bezprostrednú jasnovidnú istotu, ako tomu bolo v predchádzajúcich storočiach votkaným éterickým telom Ježiša. Zo svojej duše rozumovej, verného obrazu Ježiša, si dali za úlohu pomocou jemných a ostro vybudovaných pojmov preukázať všetko, čo tu bolo v ich spisoch a mysterijných pravdách.

Ústav pre výskum prúdenia

Voda neumožňuje len chod všetkých telesných funkcií, ale činí človeka tiež pohyblivým, bez nej by bol doslova solným stĺpom. Díky vode máme pohyblivé nielen telo, ale i naše myslenie. Opakom pohybu je strnulosť. Čím ďalej podrobnejšie analyzujeme vodu, čo všetko v nej je alebo nie je. Ale vôbec nás nezaujíma jej najvlastnejší atribút - jej tekutosť, nesmierna pohyblivosť a prúdenie. A keď jej pohyblivosť je pre život rovnako dôležitá ako jej chemické zloženie, ponúka sa otázka, či pohyblivosť vody nemôže nejako súvisieť s jej kvalitou.

Rovnakou otázkou sa pred mnohými rokmi začala zaoberať skupinka nemeckých vedcov na čele s Theodorom Schwenkom a prišla im tak dôležitá, že opustili svoje isté zamestnania a v r. 1961 založili malý súkromný výskumný ústav Institut für Stromungswissenschaften (Ústav pre výskum prúdenia). Jeho cieľom je pomocou novo navrhnutých metód vybudovať základy nového vedeckého poznania vody, ktoré je nutné pre pochopenie život sprostredkujúcej úlohy vody i pre rozvoj zodpovednejšieho prístupu k nakladaniu s vodou. Dnes už 50 - ročný nezávislý a čisto nekomerčný výskum, financovaný z darov a príspevkov priaznivcov ústavu, obohatil náš pohľad na vodu o dôležité poznatky, napr. práve o význam pohyblivosti vody.

Činnosť ústavu čerpe z antroposofických myšlienok a sídli na schwarzwaldskej horskej samote.