Mystérium na Golgote

Golgotou bolo oplodnené ľudstvo, aby mohlo do seba prijať kresťanský princíp lásky a sebaobetovania.

Keď bolo dokonané mystérium na Golgote, v duchovnom svete existovalo v mnohých, vo veľmi verných obrazoch éterické a astrálne telo Ježiša. Takže akoby sme mali v astrálnom a éterickom tele Ježiša praobrazy, a teraz tu bolo mnoho ich verných odtlačkov. Udalosťou na Golgote sa spojila Kristova bytosť s astrálnym telom Zeme, prenikla tým svojou silou auru Zeme, a keď sa apoštol Pavol stal jasnovidným, mohol vnímať: Kristus je tu. Pomaly sa bude vyvíjať, čo sa v zárodku dokonalo na Golgote. Týmto mystériom bol vybudovaný most z minulosti do budúcnosti: duševný život ľudstva bol úplne premenený. Mystérium Golgoty bolo vyvrcholením toho, čo sa nachádzalo v mystériách. Kristus to, čo sa dialo v mystériách v tajnosti vyniesol do sveta. Prežil to verejne. Kristus nás od tejto tri a pol dennej skúšky oslobodil.

Avatari ako Višnu, Krišna sa objavovali na Zemi, aby ľudstvo našlo cestu do duchovných svetov. Vykupovali ľudstvo božskými silami. Ale tým, že nastalo mystérium Golgoty, je človeku daná možnosť, aby tie sily, ktoré ho môžu pozdvihnúť a viesť hore do duchovných svetov, našiel zo svojho vlastného vnútra. Okrem toho, že priniesol do pozemského tela nebeské sily, samotné telo tak preduchovnil, že mohli ľudia nájsť opäť cestu do duchovných svetov z týchto síl. Božskými silami vykupovali ľudstvo predkresťanskí spasitelia. Silami ľudskými vykúpil však ľudstvo Kristus.

Kristus v budúcnosti spojí Slnko so Zemou. Keď na Golgote tiekla krv z rán Vykupiteľových, vtedy sa Kristus spojil so Zemou, samotná bytosť Kristova sa objavuje v aure Zeme. Od tej doby je tam viditeľná. Od udalosti na Golgote je planetárnym duchom Zeme, a od tej doby ho možno nájsť v aure Zeme.

Na krv Ježiša Krista tečúcu z rán nesmieme pozerať ako len na chemickú substanciu. Tým, že vtiekla do našej Zeme, bola jej daná substancia, ktorá preto, že sa spojila so Zemou, znamená udalosť, ktorá je najvýznamnejšou udalosťou pre budúcnosť Zeme a ktorá mohla nastať len raz. Táto krv prešla behom pozemského vývoja procesom éterizácie. V pozemskom éteri žije od mystéria Golgoty éterizovaná krv Ježiša Krista. Éterické telo Zeme je preniknuté tým, čo sa stalo s krvou, ktorá bola preliata na Golgote. U bdiaceho človeka jasnovidne vidíme, že od srdca k hlave prúdia neustále akési svetelné lúče. Tieto prúdy vznikajú tým, že sa ľudská krv, ktorá je fyzickou látkou, neustále rozpúšťa v éterickú substanciu. Tak sa v človeku javia dva prúdy - jeden z makrokozmu, druhý z mikrokozmu. Stretáva sa v ňom vlastný ľudský prúd krvi a prúd krvi Ježiša. Ale spojenie oboch týchto prúdov nastáva len vtedy, keď človek prináša v ústrety správne porozumenie tomu, čo je obsiahnuté v Kristovom impulze. Inak nemôže nastať spojenie, inak sa oba tieto prúdy navzájom odpudzujú. K porozumeniu môžeme prísť len vtedy, keď sa ho dopracujeme v každom veku zemského vývoja tak, ako je to tomuto veku primerané. V čase, keď žil Kristus na Zemi, mohli prinášať správne porozumenie v ústrety nastávajúcim udalostiam tí, ktorí prichádzali k jeho predchodcovi Jánovi a dávali sa krstiť. Prijímali krst, aby zmenili hriechy, čiže karmu svojich predchádzajúcich životov a aby spoznali, že najdôležitejší impulz zemského vývoja zostúpil teraz do fyzického tela.

Ešte nebola pochopená táto najhlbšia náuka o poslaní pozemskej lásky, ako je spojená s mystériom Golgoty. Úplne sa to dá pochopiť až v 6. kultúrnom období, keď sa budú ľudia stále viac pozdvihovať k tomu, aby nachádzali základ skutočnosti úplne v sebe samých a z najhlbšieho vnútra, to znamená, aby z lásky konali to, čo sa má stať. Keď v našej duši precitnú sily, že už vôbec nemôžeme konať inak ako z lásky.

Kresťanmi sa môžeme nazývať až vtedy, keď svoje kresťanstvo odvodíme zo skutočnosti, ktorá sa odohrala vo veľkolepej osamotenosti na Golgote. To, čo vstúpilo do vývoja ľudstva mystériom na Golgote, mohlo vychádzať len z božského impulzu, ktorý prežil všetko utrpenie a bolesť ľudstva, všetok nárek a biedu, výsmech a potupu, pohŕdanie a hanbu, ako sa to stalo Kristovi. A toto všetko prežiť bolo pre Boha oveľa ťažšie ako pre obyčajného človeka.

Zemská aura sa v okamihu, keď na Golgote vytekala krv z rán Vykupiteľa zmenila. Tento okamih je najdôležitejší okamih celého vývoja Zeme! V okamihu, keď vytekala krv z rán Vykupiteľa, vytvorila sa nová aura Zeme. V tej chvíli vošla do Zeme úplne nová sila, sila, ktorá je najvýznamnejším podnetom pre vývoj Zeme, a na ktorej bolo všetko, čo sa predtým udialo, len prípravou (predohrou). Pre chemika je krv z Golgoty rovnaká ako každá iná krv. Ale táto krv je úplne iná! To znamená, že hmota krvi stekala na Zem, a naplnila auru Zeme novými impulzami a novými silami, ktoré majú svoj význam pre budúci vývoj ľudstva. Odtiaľ vyžarujú sily, ktoré transformujú Zem, odtiaľ prezarujú človeka. Do dnešného dňa sa splnila len malá časť toho, čo v onom čase vplynulo do zemského vývoja, ale ľudia budú čoraz viac chápať, čím sa Zem stala oným momentom na Golgote, čím sa človek môže stať.

Duchovný svet, ktorý nám bol predtým prístupný, sa pred nami uzavrel. Títo predchádzajúci ľudia videli v noci to, o čom rozprávajú neskoršie mýty: Wotana, Merkúra, Jupitera, Dia, všetky tieto postavy videli za noci, boli v noci medzi nimi. Brána k týmto duchovným bytostiam sa uzavrela. Zato si človek vydobyl vonkajší svet okolo seba. Duchovia od neho odstúpili. Keď predtým vykĺzol z ulity svojho fyzického tela, videl božský svet. Teraz musel vidieť božstvo v tele, ak sa mu malo objaviť. To znamená, že božstvo musíme prijímať v telesne viditeľnej podobe, pretože sa ľudské vedomie stalo takým, že bolo urobené na fyzické zrenie. Preto muselo samo božstvo prijať telesnú fyzickú podobu. Preto sa raz za svetového vývoja objavilo božstvo v ľudskej telesnosti. Božstvo muselo zostúpiť telesne preto, že človek dospel až k tomuto stupňu vnímania. Muselo sa jeho vnímanie prejaviť tak, aby mu človek mohol porozumieť. A všetky zjavenia, ku ktorým dochádzalo skôr na iných stupňoch vývoja, museli sa spojiť v onej najväčšej udalosti zemského vývoja, ktorá nám bude osvecovať svetlo pre celú budúcnosť. Všetky zjavenia musela vyvrcholiť v deji, ktorý sa fyzicky javil tak, že kvapky krvi stekali na Zem. Sila, ktorá vtedy vprúdila do Zeme, bude spolupôsobiť so Zemou po celú budúcnosť. Tým bolo duchu celej Zeme, vštiepené niečo nové. Vtedy sa spojil so Zemou Kristov princíp. A Zem sa stala telom tohto Kristovho princípu. Sú teda doslovne pravdivé slová: "Kto je môj chlieb, šlape ma nohami." Keď človek je chlieb, tu je telo Zeme, a tá je telom Ducha Zeme, ktorý od onej udalosti na Golgote je ako duch Kristov spojený so Zemou. A človek putuje po tomto tele Zeme, šlape toto telo nohami. Pre človeka, akým bol pisateľ Jánovho evanjelia, sa stalo všetko, čo videl, výzvou na to, aby porozumel najväčšej udalosti vo vývoji Zeme.

A tak ako rastlina na určitom stupni svojho vývoja, vyvíja v sebe nový zárodok, tak došlo aj mystériom na Golgote k vytvoreniu nového zárodku, ktorý sa stane budúcim Jupiterom. Ľudské telo nie je vlastne vo svojom pôvodnom význame usporiadané na umieranie, ale je ako telo uspôsobené k nesmrteľnosti. Predstavte si to aj v súvislosti s pravdou, že zviera je skrze svoje uspôsobenie smrteľné, človek však nie je smrteľný skrze svoje usporiadanie, ale skrze svoju skazenú dušu, ktorá je Kristom uzdravovaná. Práve s ľudským telom sa musí raz niečo stať, skrze reálnu silu, ktorá sa vylieva mystériom na Golgote do zemského vývoja. Na konci pozemského vývoja bude sila, ktorá sa stratila pádom do hriechu, rozrušujúca ľudské telo, opäť získaná, bude zase skrze Kristovu silu navrátená a ľudské telá sa potom objavia vo svojej fyzickej podobe. Keby pozemský vývoj neviedol k uchovaniu postavy, ktorú môže človek telesne vytvárať počas zemského vývoja, keby táto podoba v bytí Zeme zanikla, keby človek nemohol vstať z mŕtvych skrze Kristovu silu, potom by bolo mystérium na Golgote márne a márnou by bola viera, ktorú toto mystérium prinieslo. Tak ako rastlina sa nemôže vyvíjať, ak z jej kvetu odstránime semenník, tak by sa Zem nemohla vyvíjať, keby tu nebolo mystéria na Golgote.

To, čo je najcennejším statkom nášho ja, čo sa musí do nášho ja behom pozemského vývoja stále viac noriť, musíme odvodzovať od mystéria Golgoty. Môžeme do svojej duše prijať to, čo je najcennejší, najposvätnejší statok, čo uskutočňuje trvalý zázrak v ľudských dušiach, čo môžeme prijať ako vedomie, že v našej dobe môže žiť niečo, čo je vyššie než naše obyčajné ja a ak chceme preskúmať pôvod tohto najcennejšieho, potom dospejeme k tomu, čo na Golgote povstáva z hrobu. Lebo to, čo vtedy vstalo z mŕtvych, žije ďalej v ľudských dušiach, ktoré zažijú vnútorné prebudenie. V zmŕtvychvstalom Kristovi musíme vidieť pôvodné praotcovstvo, duchovného Adama, ktorý vstupuje do duší ľudí, keď zažijú svoje prebudenie, a privádza ich k plnému ja, k tomu, čím je ja správne oživované. Do duší tých, ktorí k tomu nájdu cestu sa vylieva to, čo sa zdvihlo z hrobu na Golgote. Zostalo u Zemi tak, že to môže uchopiť každú jednotlivú dušu a prebudiť jej ja k vyššiemu stupňu bytia. Keď takto hovoríme o mystériu Golgoty, môžeme povedať, že Kristus sa stal duchom Zeme. A od tej doby duchom Zeme zostal.

Keď sa na Zemi dokonalo mystérium Golgoty a krv tiekla z rán Vykupiteľa, nebol to len výraz veľkej kozmickej udalosti, ale i najväčšej udalosti pozemskej. Kristus vtiahol ako duch Zeme do zemskej aury. Jasnovidne sa to mohlo sledovať tak, že v tom okamžiku sa zmenila aura Zeme, ukázala úplne určité farby. Vystúpili v nej farby nové, boli jej vtelené nové sily. V okamžiku, kedy tiekla krv z rán Vykupiteľa na Golgote, sa spojilo Kristovo Ja so Zemou, ale prišiel tiež okamžik, kedy mohlo byť inak pre duše po smrti. To je zmysel Kristovho zostúpenia do pekiel. Kto bol jasnovidným pred udalosťou na Golgote, nebol by v aure Zeme videl to, čo sa v nej mohlo vnímať neskoršie, keď Kristus prešiel na Golgote smrťou.

Predstavme si teraz, ako Matúš hľadí na umierajúceho Ježiša na kríži, stále upiera pohľad na to, čo najmä sledoval, na to, čo si vzal od začiatku za svoje východisko. Duch opúšťa teraz svoje fyzické telo. Na odlúčenie vnútra Krista Ježiša od týchto božských síl vo fyzickej prirodzenosti, na to uprel Matúš teraz svoj duchovný zrak. A mení slová starých mystérií, ktoré tu vždy zaznievali, keď duchovná prirodzenosť človeka vystúpila z tela fyzického, aby mohla pozerať do duchovného sveta: "Bože môj, Bože môj, ako si ma oslávil!" V tom smere, že hovorí, pozerajúc sa na telo fyzické: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!" Si teraz preč odo mňa! Fyzické telo je v tomto okamihu opustené. A Matúš obracal svoj hlavný zreteľ na toto opustenie. Ale Marek popisuje: ako sa približujú vonkajšie sily slnečnej aury, - ako sa spája slnečná aura, telo slnečnej bytosti, s telom éterickým. Telo éterické je v rovnakom postavení ako je u nás éterické telo za spánku. Ako vychádzajú u nás v stave spánku vonkajšie sily spolu von, tak odišli pri fyzickej smrti Ježiša rovnakým spôsobom. Preto sú rovnaké slová u Marka.

Lukáš vníma lásku, ktorá sa rozdáva a vyteká do sveta, ktorá odpúšťa aj tam, kde jej bolo spôsobené to najstrašnejšie pre fyzický svet, takže s kríža ešte zaznievajú slová, ktoré vyjadrujú tento ideál lásky - odpúšťať aj vtedy, keď bolo niekomu spôsobené to najhoršie: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia" (Luk. 23,24). To sú slová lásky, ktoré môžu vychádzať jedine z astrálneho tela, na ktoré poukazoval Lukáš. Ten, ktorý tam na kríži na Golgote napĺňa svoju nekonečnú obeť, prosí z nekonečnej lásky o odpustenie pre tých, ktorí ho ukrižovali. Lukáš vedie aj pri smrti Krista svoj pohľad na to, načo ho upínal na začiatku: na telo astrálne a nositeľa ja. Preto nám nehovorí rovnaké slová. Sústreďuje svoju hlavnú pozornosť na iné skutočnosti, ktoré sa vzťahujú na telo astrálne, ktoré prežíva v tomto čase najvyššie rozvinutie milosrdenstva a lásky. A všetko, čo môže tryskať z pokory a odovzdanosti, to vychádza v najvyššom stupni z tohto astrálneho tela. Preto znejú jeho posledné slová: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho Ducha". A Ján popisuje to, čo je síce vzaté zo Zeme, ale čo má človek v pozemskom poriadku uskutočniť: zmysel poriadku Zeme, ktorý je v slnečnom Slove. Preto obrátil svoj hlavný zreteľ na to, čo sa uskutočňuje z kríža na Golgote v novom poriadku. Opisuje nám, ako Kristus zriaďuje v tomto okamihu vyššie bratstvo ako je ono, ktoré sa zakladá na pokrvnej príbuznosti. Predchádzajúce bratstvá trvali krvou. Mária je matka, ktorá mala ako pokrvná matka dieťa. Kristus ustanovuje, čo má spájať dušu s dušou v láske. Žiakovi, ktorého miloval, nedáva pokrvnú matku, ale dáva mu v duchu vlastnú matku. A tak, obnovujúc staré zväzky, ktoré ľudstvo pôvodne stratilo, zaznieva z kríža v novom zmysle: "To je tvoj syn a to je tvoja matka". Tak za všetkým tým, čo popisujú evanjelisti, existuje jedna skutočnosť - Kristova udalosť. Ale každý ju opisuje z hľadiska, ktoré zaujal od začiatku, pretože myseľ každého z nich bola zamestnaná tým spôsobom, že musel obracať jasnozrivo pohľad na to, k čomu bol pripravený, a preto prepočul to ostatné.

Iniciácia vynesená na javisko svetových dejín, to je podstata udalosti na Golgote. Tým sa však nevykonala iniciácia len pre tých, ktorí vtedy stáli okolo tejto udalosti, ale pre celé ľudstvo. A čo vytrysklo vtedy pri smrti na kríži, to prúdi odtiaľ do celého ľudstva. Prúd duchovného života vychádza z kvapiek krvi, ktoré sa rinuli na Golgote z rán Kristových, a prúdia odtiaľ do celého ľudstva. Lebo to, čo sa rinulo z pier iných zvestovateľov ako múdrosť, malo teraz vojsť do ľudstva ako sila. To je ten veľký rozdiel medzi udalosťou na Golgote a učením iných zakladateľov náboženstiev. Na počiatku zemského vývoja bolo ľudské ja fyzicky pripútané k ľudskej krvi. Krv je vonkajším výrazom ľudského ja. Ľudia by boli robili svoje ja stále silnejším a silnejším, a nebyť príchodu Krista, boli by vyvíjali egoizmus, sebectvo. Toho boli uchránení udalosťou na Golgote. Čo muselo vytekať z rán Kristových? Musela sa vyliať prebytočá substancia, ktorá je nositeľkou ja - krv. To, čo začalo, keď na Olivovej hore vytryskol pot Vykupiteľov v podobe kvapiek krvi, muselo pokračovať tým, že z rán Krista na Golgote kvapkala na Zem jeho krv. Krv, ktorá vtedy vytekala, je znamením pre onen prebytok egoizmu v ľudskej prirodzenosti, ktorý musel byť obetovaný. To, čo sa stalo na Golgote, nie je priehľadné pre chemika, pre človeka, ktorý má iba vonkajší, intelektuálny pohľad. Keby bol niekto chemicky skúmal krv, ktorá tiekla na Golgote, bol by našiel rovnaké látky, aké by našiel v krvi iných ľudí. Kto však skúma túto krv prostriedkami okultného bádania, zistí, že to je vskutku iná krv. Je to prebytok krvi ľudstva, ktorého vplyvom by ľudia boli museli zdegenerovat v egoizme, keby nebola prišla nekonečná láska a táto krv by sa nebola mohla vyliať.

Táto nekonečná láska je primiešaná ku krvi, ktorá tiekla na Golgote, a okultný bádateľ vidí, ako táto nekonečná láska onú krv úplne preniká. A ešte raz hovorí evanjelium o moci viery. Malo byť potvrdené, že je v ľudskej prirodzenosti niečo, čo z nej môže vytrysknúť von a nahor, čo samo o sebe stačí, aby to ľudí vytrhlo zo sveta zmyslov, aj keď je k nemu sebaviac pripútaný. Myslime si človeka, ktorý je zrastený so zmyslovým svetom všemožnými zločinmi, takže súd vo zmyslovom svete na ňom vykonal trest, ale myslime si, že si uchránil to, čo v ňom môže vyklíčiť ako sila viery, potom sa tento človek bude líšiť od niekoho iného, ktorý ju v sebe nie je schopný nechať vyklíčiť tak, ako sa líšil na Golgote jeden zločinec od druhého. Jeden z nich nemá vieru, na ňom sa trest vyplnil. Druhý ale má túto vieru ako slabé svetielko, svietiace do duchovného sveta, preto nemôže stratiť súvislosť s ríšou ducha. Preto mu musí byť povedané: Ešte dnes - pretože vieš, že si spojený s duchovným svetom - budeš so mnou v tom, čo je v raji (Luk. 23,43). Tak zaznievajú u Lukáša z kríža na Golgote pravdy o viere a s ňou súvisiaca nádej, navyše k pravde o láske. Zatiaľ čo ľudia budú prechádzať svojimi ďalšími inkarnáciami, bude sa do ich práce, konanej vo vonkajších telách, postupne vlievať onen duch, ktorý stále prúdi z mystéria na Golgote a bude odtiaľ prúdiť až do otcovského princípu, takže vonkajší svet bude prestúpený princípom Kristovým. Ľudia budú dospievať vo svojom živote až k onej vnútornej vyrovnanosti, miernosti, ktorá vanula z kríža na Golgote a ktorá vedie k najvyššej nádeji do budúcnosti, k ideálu, ktorý sa dá vyjadriť takto: "Dám v sebe vzísť viere, dám v sebe zrodiť sa láske, potom viera a láska budú vo mne žiť, a ja potom budem vedieť, že až obe dostatočne zosilnejú, potom prestúpia všetko vonkajšie. Potom budem tiež vedieť, že nimi bude prestúpený aj otcovský princíp vo mne. K viere a láske pristúpi nádej v budúcnosť ľudstva, a ľudia budú chápať, že si musia do budúcnosti osvojiť onú vnútornú vyrovnanosť, miernosť, ktoré sa rodí z vedomia: "Len keď mám vieru, len keď mám lásku, smiem sa celo odovzdať nádeji, že to, čo je vo mne z Krista, bude priebežne tiež prechádzať zo mňa von. Potom ľudia porozumejú slovám, ktoré sa rozoznievajú z kríža ako veľký, vznešený ideál: do tvojich rúky porúčam svojho ducha" (Luk. 23,46).

Záleží na podstate a nie na náuke. A práve na mystériu Golgoty vidíme, ako záleží na podstate a nie na obsahu slov. U Krista nejde o svetového učiteľa, ale o svetového vykonávateľa, ktorý dokonal mystérium Golgoty, a ktorého bytosť je nutné poznať. Na tom záleží. Ako málo záleží na slove, na jednoduchom obsahu náuky, to nás môže naučiť krásne slovo z Kristových úst: "Vy ste bohovia!", A že stále poukazoval na to, že človek dosiahne svoje najvyššie méty, keď si uvedomí Božiu podstatu vo svojej prirodzenosti A dalo by sa povedať, že do sveta zaznieva Kristovo slovo: Uvedomte si, že sa rovnáte bohom! Z inej strany zaznieva rovnaká náuka. Tam, kde Biblia hovorí o začiatku vývoja Zeme, tu je to Lucifer, ktorý hovorí: Budete ako bohovia! Rovnaký obsah náuky z úst Luciferových, rovnaký obsah náuky z úst Kristových: Budete ako bohovia! Raz zaznievajú z úst pokušitelových, druhýkrát z úst Vykupiteľa a osloboditeľa a obnoviteľa ľudskej prirodzenosti. Záleží na poznaní bytosti, medzi smrťou a novým zrodením na tom veľmi záleží.

Je tu veľké riziko, že v slnečnej sfére sa zamenia Lucifer s Kristom, pretože obaja učia na Slnku, rovnakej náuke a my vnímame ich rovnaké slová, keď tu môžeme hovoriť o slovách. Záleží na bytosti. Či táto alebo ona bytosť prednáša to alebo ono slovo, na tom záleží, nie na obsahu náuky, pretože podstatné je to, čo ako reálne sily pulzuje svetom. Vo vyšších svetoch a najmä v tom, čo pôsobí zo zemských sfér, správne chápeme slová až vtedy, keď vieme, od ktorých bytostí slová pochádzajú. Vznešenosť bytosti nikdy nepoznáme podľa daného slova, ale tým, že poznáme celú súvislosť, v ktorej bytosť stojí. To nám presne potvrdzuje slovo o podobnosti ľudí s bohmi. Dôležitý nie je obsah, ale podstata. Vyslovujú sa preto, aby v dušiach vznikli pocity, ktoré by mali nevyhnutne vzniknúť ako dôsledok takýchto slov. A keď tí, ktorí takéto pravdy prijali, prijmú pocity a zabudnú na slová, potom to ani nie je tak príliš veľká škoda. Aj keď si predstavím najkrajnejší prípad, že by medzi nami bol niekto, kto zabudol všetko, o čom sa teraz hovorilo a nespomenie sa ani na jedno slovo, ale ako pocit niesol by v sebe to, na čo môže usúdiť z takýchto slov, tu by mal v antroposofickom zmysle úžitok z toho, čo sa vlastne týmito slovami myslí. Veď pri reči musíme používať slová a slová často vyznievajú teoreticky. Záleží predovšetkým na tom, aby sme vedeli vnímať skrze slová podstatu a túto podstatu prijali do svojich duší. Práve vzhľadom na pokračujúci vývoj ľudstva svet mnohému porozumie, keď postihne podstatu antroposofie.