Strážca prahu

Keď vystúpime s vyššími článkami svojej bytosti z fyzického tela, keď sme jasnozrivými, stoja pred naším zrakom všetky sklony a vášne, ktoré ešte na sebe máme z toho, čím sme boli v predchádzajúcich pozemských životoch. Všetko, čoho je človek schopný, všetko to, čím sa previnil proti rôznym ľuďom, čo musí odčiniť voči tomu alebo onomu človeku v budúcnosti, všetko to je vtelené v astrálnom a éterickom tele, keď vystúpia z fyzického tela. Ak sme pri tomto vystúpení zároveň jasnozrivými, vystupujeme voči sebe samým takmer duševne-duchovne nahí. Pred duchovným zrakom stojíme proti sebe tak, že teraz vieme, o čo sme horší, ako by to bolo, keby sme boli došli až k tej dokonalosti, ktorú majú bohovia. Vidíme ako hlboko stojíme pod onou dokonalosťou, ktorá pred nami musí stáť ako náš budúci ideál vývoja. Vieme v tomto čase, ako hlboko sme klesli pod svet dokonalosti. To je udalosť, ktorá je spojená s osvietením. Je to zážitok, ktorý nazývame stretnutím so Strážcom prahu, prahu, ktorý oddeľuje nadzmyslový svet od sveta fyzického.

Človek sa na duchovnej ceste dožíva chvíle, kde sa akoby ocitá pred sebou samým, keď pri plnom sebapoznaní vystupuje zo seba samého, kedy vstupuje do sveta, ktory nechová v sebe nič z jeho osobných záujmov. U tohto Strážcu prahu vidíme, čím naozaj sme, čo sme doteraz nazývali svojou osobnosťou, svojimi záujmami, čo sme chceli, čo sme cítili, prežívajúc to sympaticky alebo antipaticky. To všetko predstupuje pred nás ako cudzia bytosť, to všetko z nás vystúpi. Pozeráme na to ako na niekoho cudzieho a učíme sa hovoriť: To všetko si hovoril doteraz ty, teraz je to pred tebou a javí sa ti to ako iná bytosť, teraz si mimo seba. Podobne je to v okamihu stretnutia so Strážcom prahu tiež s cítením a chcením človeka. Keď sme toto poznali, vidíme tiež, ako mocné sú všetky magneticky pôsobiace sily, ktoré nás pútajú k osobnosti, ktorou sme boli a ktorú musíme opustiť.

Patrí teda k významnému, skôr sa hovorilo k otrasnému zážitku, ak pozeráme: Áno, je potrebné odpútať sa od seba samého. Ale bytosť, ktorou sme boli, pred ktorou tu stojíme, nás však pustiť nechce, priťahuje nás k sebe starými silami. Ak potom týmto silám podľahneme, nemôžeme sa zbaviť toho, čo sme doteraz nazývali sebou samým, nemôžeme vystúpiť do duchovného sveta. Tým, že sa spoznávame, učíme sa tiež poznávať puto, ktoré je medzi vyšším svetom, medzi poznávajúcimi silami, ktoré v človeku driemu, a medzi tým, čím vo fyzickom svete sme. Teoreticky vyslovené, mohlo by sa toto odpútanie sa od seba samého zdať ľahkým. Keď je potom táto skutočnosť naozaj prežívaná, nielen v teórii duchovnými cvičeniami, ale tým, čo môže človek na základe duchovného školenia poznávať priamo, tu sa ukáže, že tieto akoby magneticky pôsobiace sily nemožno len tak ľahko prekonať nejakým usudzovaním. Ba zisťujeme, že týmto odpútavaním sa od seba samého tieto sily mohutnejú, takže potom cítime: Všetko, čo nás takto chce strhnúť späť, stáva sa práve tým silnejšie, čím viac to od seba odpútavame. Pozorujeme čím ďalej tým viac, čo všetko nás púta k obyčajnej osobnosti a vidíme tiež čím ďalej tým viac, ako bolo nutné vyvinúť už skôr silu potrebnú k tomu, aby sme mohli týmto magnetickým silám čeliť.

To znamená, že vstupu do duchovného sveta musí predchádzať zmohutnenie duševných síl v oblasti dobra a morálna, príklon k tomu, čo od nás požaduje duch, aby sme potom mohli s oveľa väčšou silou, než aká je potrebná vo fyzickom svete, vzdorovať pokušeniam svojej nižšej prirodzenosti. Až vtedy, keď sa ocitáme tvárou v tvár tejto udalosti, spozorujeme, ako každé priblíženie sa k oblasti ducha je zároveň aj priblížením k morálnym požiadavkam. Do duchovného sveta je možné vstúpiť len morálnou silou. Až ku Strážcovi prahu môže sa dostať každý. Prejsť však okolo neho môže len ten, kto je k tomu uschopnený svojou morálnou silou. Kto sa však dostane len k nemu a musí sa vrátiť späť, ten má potom pred sebou duchovný svet, ktorý je len zrkadlovým obrazom jeho vnútra. Tak môže niekto myslieť, že sa pred ním rozprestiera duchovný svet, môže tiež hovoriť iným, čo sa domnieva mať pred sebou ako duchovný svet a druhí môžu veriť, že ide o duchovný svet, ktorý je pravdivý. Ak nedokázal prejsť okolo Strážcu prahu mocou svojej morálnej sily a svojho morálneho uspôsobenia, potom jeho duchovný svet nezodpovedá pravde, nesúhlasí so skutočnosťou.

Postava, ktorú vidíme v tomto čase, je tu aj inokedy, je v nás. Ale pretože sme ešte nevystúpili zo seba, pretože nestojíme sami proti sebe, ale väzí ešte vnútri, nevidíme nič. Čo v obyčajnom živote vidíme, keď jasnozrivo vystúpime zo seba, je Strážca prahu. Chráni nás pred zážitkami, ktoré sa ešte len musíme učiť znášať. Musíme najprv v sebe mať mocnú silu, ktorá nás urobí schopnými povedať si: "Pred nami leží svet budúcnosti a my sa pozeráme bez bázne a hrôzy na to, čím sme sa stali. Lebo vieme celkom bezpečne, že to všetko budeme môcť opäť vyrovnať." Schopnosť, ktorú musíme mať, aby sme prežili tento okamih, si musíme osvojiť počas prípravy k jasnozrivému bádaniu. Táto príprava leží v tom, že urobíme hlavne silnými, kladné vlastnosti svojej duše, že vystupňujeme svoju odvahu, pocit slobody, lásku, energiu myslenia, ako môžeme najviac, takže nevystúpime zo svojho fyzického tela ako slabí, ale ako silní ľudia. Ak zostane však v človeku príliš veľa z toho, čo poznáme aj v obyčajnom živote ako úzkosť a bázeň, nebude môcť bez stiesnenosti prežiť tento okamih. Keď sa snažíme najprv stať človekom, ktorý pochopil, a potom až jasnovidcom, vykonali sme pre dnešný stupeň vývoja ľudstva to, čo je správne. Najprv je potrebné dôkladne poznať duchovnú vedu. Keď sme tak ďaleko, tu dávajú veľké, obsiahle, posilňujúce idey a myšlienky tejto vedy povzbudzujúcu odvahu a sviežosť, dajú nie snáď len teóriu, udeľujú duši vlastnosti cítenia, vôle a myslenia, takže sa nimi zocelí. Potom, keď toto duša prežila, stáva sa okamih stretnutia so Strážcom prahu niečím iným, než by inak bol.

Úplne inak sa prekonáva úzkosť a stavy obáv, keď sme predtým pochopili rozprávanie o vyšších svetoch. Potom však, keď človek mal tento zážitok, keď stál sám proti sebe, keď stretol Strážcu prahu, začína byť pre neho svet 1úplne iný, tu nadobúdajú všetky veci sveta novú podobu. A je oprávnený úsudok, ktorý hovorí toto: Až doteraz som vedel, čo je oheň - ale to bol len klam, lebo čo som doteraz nazýval ohňom, to sa má k skutočnosti, asi tak, ako by som považoval odtlačky, aké zanechajú kolesá vozidla na ceste, za jedinú skutočnosť a nechcel si povedať: "Tadiaľto muselo prejsť vozidlo, v ňom sedel človek." O týchto brázdách hovorím, že sú vonkajším prejavom vozidla, ktorý tadiaľ prešiel a v ktorom sedel človek. Keď prešiel, nevidím z neho nič. Ale on je príčinou brázd, on je tým hlavným. A kto by myslel, že ryhy, ktoré zanechali kolesá, sú niečím v sebe skončeným, niečím podstatným, považoval by vonkajší dojem za vec samu. Tak sa má to, čo vo vonkajšom živote vidíme ako oheň, k vlastnej skutočnosti, k duchovnej bytosti, ktorá za tým stojí. V ohni máme len vonkajší výraz. Čo vidíme ako oheň a čo pociťujeme ako teplo, za tým existuje skutočná duchovná bytosť, ktorá má vo vonkajšom ohni len vonkajší prejav.

Za tým, čo vdychujeme ako vzduch, za tým, čo vniká do oka ako svetlo, čo ako tón začujete vo svojom uchu, za tým sú pôsobiace božsky-duchovné bytosti, ktoré majú len svoj vonkajší šat v ohni, vo vode, v tom, čo nás obklopuje v rôznych ríšach sveta. V tzv. tajnej vede, sa nazýva zážitok, ktorý takto človek má, "prechádzaním elementárnymi svetmi živlov." Zatiaľ čo predtým človek veril tomu, že to, čo spoznáva ako oheň, je skutočnosťou, dozvedá sa teraz, že za ohňom stoja živé bytosti. A tak môže človek, ak má za sebou stretnutie so Strážcom prahu, vystúpiť vyššie k zážitku bytostí živlov, v živle ohňa, vody, vzduchu, zeme. V okamihu, keď jasnovidec vidí za ohňom duchov ohňa atď., tu vidí za týmito duchovnými bytosťami ich vyššieho vládcu. Jasnozrivo sa človek prebojuje od pozorovania bytostí živlov k pozorovaniu vyšších duchovných bytostí. Človek potom vidí za bytosťami živlov vysoký duchovný svet i duchovné Slnko.