Tri pokušenia

Ježiš Kristus premohol pokušenie silou vlastnej vnútornej bytosti tým, čo dnes u človeka nazývame jeho ja. Dosiahol toho, že prekonal všetky nápory a zvody, s ktorými sa človek stretáva pri zostupe do tela astrálneho, éterického a fyzického. Človeku, ktorý usiluje o vnútorný vývoj, stavia sa do cesty ťažká prekážka v tom, že práve v jeho bytosti ako je to pri norení sa do vlastného vnútra úplne prirodzené, že sa príliš zamestnáva len svojou vlastnou osobnosťou. Nenájdeme to nikde tak často ako práve u tých, ktorí chcú vstúpiť do duchovného sveta, že hovoria najradšej o svojej osobnosti, ktorá je im tým najmilejším, na čo dávajú ustavične pozor, v každej hodine a minúte, a pozorujú všetko malicherne. Začínajú sa veľmi zamestnávať svojím vlastným ja. Potom sa im všade vynárajú klamlivé predstavy, od ktorých ich skôr duchaprítomnosť ľahko odvádzala. Prečo je tomu tak? Pretože človek nevie, čo so sebou počať, keď všetko to, čo vystupuje z jeho vlastného vnútra, sa spája s jeho bytosťou. Nevie si s tým rady, je sám o sebe veľmi neskúsený. Predtým bol pozorný a nechal sa ľahko pripútať vonkajším okolím, teraz je viac odvádzaný, viac upretý do svojho vnútra, a teraz sa v ňom dvíhajú všelijaké pocity, ktoré v ňom driemali.

Prečo sa vynárajú? Čo by teraz chcel, je, aby bol naozaj jástvom, aby bol na vonkajšom svete nezávislý. Potom však prepadne často omylu, že na začiatku by najradšej chcel, aby sa s ním zaobchádzalo ako s dieťaťom, ktorému sa hovorí jasne všetko, čo má robiť. Chcel by byť všetkým, len nie človekom, ktorý si dáva sám smer a cieľ na základe toho, čo prijíma z vnútorného života. O tom nie je ešte zvyknutý uvažovať. Ale má pocit, že ho ruší závislosť na okolitom svete. Keď chceme sa však takto oddávať sebectvu, potom je veľmi povrchné, pretože sa nemôžeme vyslobodiť z okolitého sveta svoju telesnosťou v jednom smere, v tom, že ľudia musia jesť. To je síce nanajvýš hrubé, ale je to pre mnohých predsa len osudná okolnosť. Na tom sa môžeme učiť, ako málo sme bez svojho okolia. A je to veľmi opodstatnené prirovnanie, ako sme na svojom okolitom svete závislí, nemohúci bez neho žiť, že sme naozaj ako prst u ruky: keď ho odrežiete, uschne. Toto pokušenie hnané do krajnosti, prináša to, že by si mohol človek myslieť: Kiež by som raz dokázal, aby som žil vo svojom astrálnom tele a ja tak nezávisle, aby som sa opieral len o svoje vlastné priania, aby som potom už nepotreboval celý okolitý svet"! To prežil Kristus keď k nemu pristúpil Pokušitel hovoriac, aby z kameňov urobil chlieb. V tom bolo najväčšie pokušenie. Zostúpenie do vlastného vnútra - v príbehu o pokušení Krista - je obdivuhodne popísané v Matúšovom evanjeliu.

Druhý stupeň pokušenia nastáva, keď sme už ponorený do svojho astrálneho tela a vidíme sa postavení proti vášňam, ktoré by z nás mohli urobiť egoistov. Keď cítime, že tomu stojíme tvárou v tvár - bez toho aby sme to premáhali, bez toho aby sme sa tomu bránili - chceli by sme sa vrhnúť dolu, do tela éterického a fyzického. To je niečo, čo môže byť popísané ako pád do priepasti. Tak je to aj popísané v Matúšovom evanjeliu: ako uvrhnutí do toho, kde sme až doteraz nemohli veľa pokaziť - do tela éterického a fyzického. Ale nemá sa to stať skôr, ako sú premožené vášne a pudy. Kristova bytosť to vie a odpovedá Pokušiteľovi, premáhajúc to, čo sa jej stavia do cesty, vlastnou silou: "Nepokúšaj bytosť, ktorej sa máš odovzdať"!

A tretí stupeň pokušenia je potom pri zostupe do tela fyzického. Tu prežíva človek zážitok, aký môže mať pri zasvätení - zážitok, ktorý musí mať každý, keď zostupuje do tela fyzického a éterického: vidí sa takmer z vnútra. Tu vidí všetko, čo je v oných troch najvyšších vlastnostiach. Pripadá mu to ako svet, ale je to len svet z jeho vlastných preludov, svet, ktorý nemôže vidieť vo vnútornej pravde, keď neprenikne schránkou fyzického tela a keď nevystúpi k duchovným bytostiam, ktoré už nie sú vo fyzickom tele, ale v ňom len pracujú. Keď sa nezbavíme sebectva, je tu vždy pokušitel fyzického sveta - Lucifer, diabol, ktorý nás chce klamať o nás samých. Potom nám sľubuje všetko, čo sa nám ukazuje v ilúzii - ale čo je len výtvorom nášho vlastného sebaklamu. Keď neopustí nás tento duch sebeckosti, vidíme potom celý svet, ale svet klamu a lži, a on nám tento svet sľubuje. Ale nesmieme veriť, že je to svet pravdy. Prichádzame spočiatku do tohto sveta, ale keď sa z tohto sveta nevyslobodíme, zostaneme v klame. Tieto tri stupne pokušenia prežíva Kristova bytosť pred ľudstvom ako príklad, ako vzor. A tým, že to bolo raz prežité mimo miesta starých mystérií, silou bytosti, ktorá žila sama v troch ľudských telách, bol daný impulz, aby aj ľudstvo mohlo v budúcnosti dosiahnuť vývojovo niečo takého, aby aj človek mohol vystúpiť so svojím ja do duchovného sveta.