Nový zákon

Nie ja, ale Kristus vo mne

Pavol bol predtým, než prežil udalosť u Damašku, zasvätencom, v zmysle starej iniciácie. Vo vtedajších semitských zasväcovacích školách sa dozvedel, že človek mohol Boha, ktorého je oprávnený nazývať Kristom, zrieť len v predzemskom bytí. To Pavol vedel zo zasväcovacích škôl. Učeníci a žiaci Kristovi, ktorých poznal, však tvrdili: Kristus žil medzi nami v človeku Ježišovi z Nazareta. On bol tu na Zemi. Keď sme boli jeho súčasníkmi, zažili sme ho nielen v spätnej spomienke v predzemskom bytí, ale aj tu na Zemi samotnej. Pavol na základe svojho zasvätenia povedal: To nemôže byť pravda, pretože Krista je možné zrieť len v predzemskom bytí.

A tak dlho prenasledoval kresťanstvo, kým zrením, imagináciou pred Damaškom sám neskúsil: Kristus žije v súvislosti so Zemou. Potom razil Pavol slovo, ktoré sa od tej doby pre vnútorné kresťanstvo stalo tak dôležitým:
Nie ja, ale Kristus vo mne.
K ja prichádza človek prirodzeným spôsobom. Nazerá jednoducho do seba. Aby dospel zase k Bohu, musí sa s plným vedomím spojiť s mystériom na Golgote, a sám sebe povedať: Kristus vo mne.

Nie ja, ale Kristus vo mne - tzn. bytosť: ktorá má také makrokozmické vedomie, aké by malo dieťa, keby mohlo vedomie prvých troch rokov prestúpiť vedomím doby neskoršej. Človek si prvé tri roky nepamätá. U dnešného bežného človeka sú tieto dva druhy vedomia oddelené, musia byť oddelené, neznášali by sa. Neznášali sa ani v Kristovi. Lebo po troch rokoch musela nutne prísť smrť, a síce za pomerov, ktoré sa odohrali v Palestíne. Došlo k nim skrze prelínajúci sa život dvoch činiteľov: Syna Božieho, ktorý je človekom od chvíle narodenia až do vývoja vedomia ja - do troch rokov, a Syna človeka, ktorý je človekom od chvíle spomienky vedomia ja.