Jánovo evanjelium

V Jánovom evanjeliu sa hovorí aj proti duchom, žijúcim za fyzickým svetom, ak títo odpadli od správnej cesty. A Jánovo evanjelium chápeme správne len vtedy, keď vidíme: Ako sa hovorí v evanjeliu Matúšovom so Židmi, v Markovom evanjeliu s Rimanmi, v evanjeliu Lukášovom s ľuďmi, ktorí sú pod vplyvom pádu do hriechu, tak sa v evanjeliu Jánovom rozpráva s duchmi ľudí, ako aj s duchmi v oblasti hraničiacej s ľudstvom, ktorí s ľudstvom spoločne klesli. Kristus sa vysporiadava aj so svetom duchovným! Tento významný impulz, ktorý sa vyjadruje teda štvorým spôsobom, nám ukazuje, že má byť naozaj vnesené Kristom do sveta niečo, čo vo svete nie je. To však svet nemiluje a nikdy to nemiloval. Ale musí sa to v rôznych dobách podávať ako dar.

Jánovo evanjelium je v istom zmysle evanjeliom mystikov. Začína slovami: "Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Slovo bol Boh. Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha." Slovo alebo Logos bolo na prapočiatku u Boha. A o tomto Slove (Logu) sa ďalej hovorí, že: Svetlo svietilo do temnoty, a temnota to Svetlo najprv nepochopila, že toto Svetlo bolo na svete, že bolo medzi ľuďmi, ale že bolo málo tých, ktorí to Svetlo pochopili. Potom sa zjavilo Slovo stelesnené v jednom človeku. Ján poukazuje na to, že z toho, čo žilo v Ježišovi ako najhlbšia bytosť, povstali aj všetky ostatné bytosti okolo nás, že je to sám živúci duch, sám Logos. V každej ľudskej duši sa nachádza niečo, čo má bezprostredný vzťah k tomuto činu Kristovmu. A ak môže byť Kristus označený ako najväčšia udalosť pre ľudstvo, potom musí byť aj v ľudskej duši tým najväčším a najvýznamnejším to, čo zodpovedá udalosti Kristovej. Čo to môže byť?

Na to si rosenkruciánski žiaci odpovedali: Pre každú ľudskú dušu existuje niečo, čo sa označuje slovami "prebudenie" alebo "znovuzrodenie" alebo tiež "zasvätenie". A to, čo sa nazýva zasvätením, je - podľa názoru tých, ktorí sa označujú ako rosenkruciáni - tou najväčšou udalosťou v živote ľudskej duše, s ktorou práve súvisí najväčšia udalosť vo vývoji ľudstva, udalosť Kristova. Tak ako pre jednotlivca v jeho vývoji môže nastať znovuzrodenie, tak došlo k znovuzrodeniu pre celé ľudstvo, a to skrze Krista. Čo je pre jednotlivca vnútorné, zrodenie vyššieho ja, to, čo sa môže zrodiť v každej ľudskej duši ako vyššie ja, poukazuje na znovuzrodenie božského ja - Krista - vo vývoji celého ľudstva. To, čo dnes duchovné skúmanie v akaši môže bez pomoci dokumentov zistiť o udalosti Kristovej - zistiť v ktorúkoľvek hodinu - s tým sa stretávame v najveľkolepejšej podobe v Jánovom evanjeliu. Preto je Jánovo evanjelium tak cenný spis, pretože ukazuje, že vtedy, keď bol spísaný, tu bol niekto, kto bol schopný to písať tak, ako môže dnes písať niekto, kto je zasvätený do duchovného sveta.

V Jánovom evanjeliu sú základy pre všetky ostatné evanjelia. Správne chápeme druhé evanjelia až vtedy, keď o nich premýšľame na podklade Jánovho evanjelia. Kristus učinil éterické telo Ježiša takým, aby mohlo oživovať aj telo fyzické: V okamihu, keď sa éterické telo Ježiša, v ktorom bol teraz Kristus, stalo dokonalým oživovateľom fyzického tela, vtedy sa zjavilo éterické telo Kristovo oslávené! A Ján opisuje tento okamih nasledovne: "Otče, osláv meno svoje! A hlas z neba zvolal: I oslávil som, aj ešte oslávim. Zástup, ktorý tu u toho stál a počúval, vravel: Hrmí." Je povedané: Tí, ktorí stáli pri tom, počuli hromy, nikde sa však nehovorí, že by to snáď aj počul človek, ktorý na to nebol pripravený. "Iní však vraveli: Anjel s ním rozpráva. Ježiš však povedal: Nie pre mňa hlas tento sa stal, ale pre vás." Prečo? Aby sa okolo neho rozumelo tomu, čo sa stalo. A o tom, čo sa stalo, Kristus hovorí: "Teraz prebieha súd tohto sveta. Teraz knieža sveta tohto bude vyvrhnutý von." To bol okamih, kedy bol vyvrhnutý z fyzického tela Kristovho Lucifer a Ahriman! Je to veľký predobraz, ktorý sa musí v budúcnosti uskutočniť v celom ľudstve: Kristovým podnetom musia byť vyvrhnuté lucifersko-ahrimanské prekážky z fyzického tela! A zemské telo človeka sa musí oživiť Kristovým podnetom tak, aby boli plody zemského poslania prenesené do tých čias, ktoré budú nasledovať po dobách Zeme.

Hneď na začiatku je povedané, že to, čo po tri roky prebývalo v tele Ježiša, bol Logos, večné Slovo. Dnešná doba nemôže pochopiť, že by mohol byť človek v 30. roku svojho života natoľko zrelý, aby bol schopný obetovať svoje vlastné ja a prijať inú bytosť, takú bytosť, ktorá je nadľudská: Krista. Tri predchádzajúce evanjelia hovoria o Ježišovi, Jánovo o Kristovi. Z kroniky akaša vyplýva, že ona osobnosť, ktorú nazývame Ježišom, dospela vo svojich tridsiatich rokoch následkom všetkého toho, čo prekonala v predchádzajúcich inkarnáciách, k takej zrelosti, že mohla obetovať svoje vlastné ja. Lebo tu sa práve stalo to, že tento Ježiš keď bol Jánom pokrstený, mohol sa odhodlať ako ja, vystúpiť von z tela fyzického, éterického a astrálneho. A teraz tu zostal ušľachtilý útvar schránok, ušľachtilé, najčistejším a najviac vyvinutým ja presiaknuté telo fyzické, éterické a astrálne. Ako čistá nádoba mohli pri Jánovom krste prijať Krista, odveký Logos, túto tvorivú múdrosť. Ján nám rozpráva, ako Kristus vystupuje ako očisťovateľ chrámu voči tým, ktorí holdujú egoizmu a predávaním všetkého možného znevažujú chrám. Tým nám Kristus môže povedať, že teraz urobil astrálne telo tak silné, že je schopný vybudovať v troch dňoch fyzické telo, keby sa rozpadlo. Aj to nám naznačuje Ján: "Ježiš im odpovedal: Zbor tento chrám a ja ho vybudujem v troch dňoch. I povedali Židia: Tridsať šesť rokov bol tento chrám stavaný a ty ho zbuduješ v troch dňoch? Ale on hovoril o chráme svojho tela." Tým sa naznačuje, že táto schránka, ktorá mu bola obetovaná, má teraz silu riadiť fyzické telo tak, že je v tomto fyzickom tele pánom. Potom sa však môže aj toto telo, ktoré sa takto oslobodilo, všade pohybovať nezávisle na zákonitostiach fyzického sveta. A potom môže spôsobovať a riadiť deje v duchovnom svete. Robí to? Áno. To sa nám naznačuje v kapitole, ktorá nasleduje za kapitolou o očisťovaní v chráme. "Bol potom jeden z farizejov, menom Nikodém, jeden z najvyšších medzi Židmi. Ten prišiel k Ježišovi v noci a povedal mu." Prečo sa tu píše "v noci"? "V noci" tu predstavuje, že uvedené stretnutie Krista s Nikodémom sa uskutočnilo v astrálnom svete teda vo svete duchovnom. Znamená to teda, že Kristus mohol teraz hovoriť s Nikodémom mimo fyzické telo - "v noci", keď fyzické telo u toho nie je, keď teda astrálne telo je mimo telo fyzické a éterické.

Teraz si všimnime poslednej kapitoly pred vzkriesením Lazara a pokúsme sa zamerať pozornosť k niektorým slovám tejto kapitoly. "Preto ma Otec miluje, že dávam život svoj, aby som ho zasa prijal. Nikto ho neberie odo mňa, ale ja ho dávam sám od seba. Mám moc ho dávať", atď. "ak nečiním skutkov svojho Otca, neverte mi", atď. Všetko, čo sa tu hovorí o "dobrom pastierovi", má poukazovať na to, že Kristus cíti: "Ja a Otec jedno sme!" Že nechce už hovoriť k sebe "ja" inak, ako keď do seba prijíma silu Otcovu. Ak hovoril skôr: "Ja som Svetlo sveta", potom teraz hovorí: "obetujem svoju silu ja tým, že do seba prijímam Otca, aby Otec vo mne pôsobil, aby vo mne prúdil prapôvodný princíp a mohol sa vylievať do druhého človeka. Ja pokladám život svoj, aby som ho zase nanovo prijal." To predchádza vzkrieseniu Lazara. Až do vzkriesenia Lazara je naznačené nielen obdivuhodné stupňovanie vo vývoji síl v tele Ježiša, ale ako pred každým stupňom sa nám jasne ukazuje, čo tu vo vzťahu k telu Ježiša pôsobí. V Jánovom evanjeliu je skutočne všetko tak pevne spojené, že by sme nemohli vynechať jedinú vetu, ak tomu človek rozumie. A je to preto tak podivuhodne poskladané, že to napísal niekto, kto bol zasvätený samotným Kristom. Pri zostúpení Krista do trojitej schránky Ježiša vstúpil do sveta zárodok (základ) na prekonanie smrti. Matka Ježiša sa stala pri zostúpení Krista inou: Pôsobenie, ktorému bola pri Jánovom krste vystavená, bolo také, že sa stala zase panenskou. Takže je to skutočne pravdivé, čo muselo vzísť z vyznávania Jánovho evanjelia:Keď pri Jánovom krste vošiel do tela Ježiša Kristus, stala sa matka Ježiša pannou!

Tu máte východiskový bod Jánovho evanjelia. A keď toto pochopíte vzhľadom ku kozmickému pôsobeniu, ktoré sa vtedy na Jordáne odohralo, potom tiež pochopíte, že taký dej prvýkrát vykresliť mohol len ten, kto bol zasvätený samotným Kristom, teda vzkriesený Lazar, ktorého "Pán miloval". Vzkriesený Lazar nám dal evanjelium, a jedine on sám bol schopný, aby každé miesto v tomto evanjeliu takto pevne spojil, pretože práve on prijal najsilnejší podnet od najväčšieho iniciátora, od Krista. Len on mohol poukázať na to, čo potom istým spôsobom pochopil svoju vlastnou iniciáciou Pavol: Že vtedy bol do zemského vývoja prijatý zárodok na prekonanie smrti. Preto ono významné slovo (výrok) o tom, ktorý visel na kríži: "Nesmiete zlomiť žiadnu jeho kosť!" Prečo nie? Keďže sa nesmelo zasiahnuť do formy, nad ktorou musel podržať vládu Kristus. Keby mu polámali kosti, potom by zasiahla nižšia ľudská sila do onej sily, ktorou musel pôsobiť Kristus až do kostí Ježiša. Do tejto formy nesmel nikto zasiahnuť! Lebo tá mala byť úplne podriadená vláde Kristovej.

Vtedy, keď sa aura Zeme zmenila, a od tej doby je zmenená, keď krv tiekla z rán Vykupiteľových sa uskutočnilo to, čo je vtajené do slov Jánovho evanjelia: "Kto je môj chlieb, šliape po mne nohami." Kristus sa od toho okamžiku stal duchom Zeme planetárnym duchom a táto Zem je Jeho fyzickým telom. Zem je telo Kristovým, ktorý má svoje bydlisko v jej vnútri.