Ja Som

Pripomenme si Starý Zákon, v ktorom Mojžiš, keď mal viesť svoj národ, dostal príkaz: "Povedz svojmu národu, že to, čo máš vykonať, ti povedal Pán a Boh." Na to hovorí Mojžiš: "Ako mi ľudia uveria, ako sa o tom presvedčím? Čo mám povedať, až sa ma spýtajú, kto ma poslal? "A tu dostal príkaz:" Povedz, že ťa poslal Ja Som". Čo to znamená "Ja Som"? "Ja Som" je meno božskej bytosti, Kristov princíp človeka - meno bytosti, ktorú človek v sebe pociťuje ako kvapku, iskru, akonáhle dokáže povedať "ja som". Kameň nemôže povedať "ja som", rastlina tiež nemôže povedať "ja som", ba ani zviera nemôže povedať "ja som". Človek je korunou stvorenia tým, že si môže povedať "ja som", že si môže dať meno, ktoré neplatí pre nikoho iného ako pre toho, kto ho vyslovuje. Slovom ja môžete nazvať len sám seba. Nikto iný vás nemôže nazvať ja. Tu hovorí duša sama so sebou slovom, ku ktorému má prístup len jediná bytosť, ktorá nevchádza do duše žiadnym vonkajším zmyslom, žiadnou vonkajšou cestou. Tu sa prihovára Boh. Preto bolo dané božstvo, ktoré napĺňa svet, meno "Ja Som". Povedz, že ti to povedal "Ja Som!" Tak to mal Mojžiš povedať svojmu národu.

Len pomaly sa ľudia učia úplne rozumieť hlbokému zmyslu tohto "Ja Som". Ľudia sa necítili ihneď ako jednotliví ľudia. Môžete to nájsť ešte v Starom Zákone. Vtedy sa ľudia ešte necítili ako jednotlivci. Tiež príslušníci nemeckých kmeňov, dokonca ešte v časoch kresťanskej cirkvi, necítili sa ako jednotliví ľudia. Spomeňte na Teutónov atď, na nemecké kmene, ktorých krajiny tvoria dnešné Nemecko. Každý jednotlivý Teutón cítil predovšetkým príslušnosť ku kmeňovému ja, vníma sa ako článok tohto ja. Jednotlivý Teutón by o sebe nepovedal tak ostro ako my dnes hovoríme - "ja som", cítil sa ešte zlúčený v jednotnom spoločenstve s tými, ktorí s ním boli pokrvne príbuzní. Pre vyznávačov Starého Zákona bolo vedomie tohto pokrvného príbuzenstva najrozšírenejšie. Jednotlivec sa cítil skrytý v celom národe, myslel, že národ je ovládaný jediným ja. Vedel, čo to znamená: "Ja a otec Abraham sme jedno", keďže mohol sledovať pokrvné príbuzenské vzťahy s pokoleniami späť až k Abrahámovi, cítil sa byť bezpečný, ukrytý v otcovi Abrahámovi, od ktorého prúdila pokolením všetky krv, ktorá je vonkajším nositeľom spoločného národného ja.

Keď teraz porovnáme výrok, ktorý je pre každého vyznávača Starého Zákona niečím vznešeným, s tým, čo priniesol Kristus, osvetlí sa nám potom akoby bleskom celý pokrok, vyvolaný kresťanským vývojom. "Skôr ako bol Abrahám, bolo "Ja Som". (Tak totiž znie správny preklad a výklad príslušného miesta v Biblii.) To znamená: Prejdite späť všetky pokolenia a uvidíte v sebe samých, vo svojej individuálnej individualite niečo ešte večnejšieho ako to, čo preteká všetkými pokrvne príbuznými generáciami. Skôr ako boli praotcovia, bolo "Ja Som", ona bytosť, ktorá vchádza do každého človeka, ktorú každá ľudská duša môže cítiť priamo v sebe samej. Nie ja a otec Abrahám, nie ja a nejaký dočasný otec, sme jedno, ale ja a duchovný Otec, ktorý nie je pripútaný k niečomu zanikajúcemu, sme jedno! Ja a Otec jedno sme. Otec je v každom jednotlivom človeku. Božský princíp tu žije ako niečo, čo tu bolo, čo tu je, a čo tu bude. Ľudstvo, ktoré počas takmer dvoch tisícročí vlastne ešte len začalo pociťovať silu tohto svetového podnetu, pozná úplne až v budúcnosti, čo tento skok vo vývoji Zeme znamená pre človeka.

Čo chceli dosiahnuť dávni zasvätenci, bolo to, na čo sa dalo pozerať len vtedy, keď prešli od jednotlivého bytia, od jednotlivého človeka, k vnímaniu ducha celého kmeňa. Keď zasvätený do tajomstva mystérií, potom videl to, čo iný len vytušoval a pociťoval, ako niečo , čo prúdi krvou generácií, čo je skutočnou bytosťou, potom videl ducha kmeňa. Videl to, čo je možné dosiahnuť len v duchovnej oblasti, nie vo vonkajšej skutočnosti. Videl Boha, ktorý prúdi krvou generácií. Stáť pred týmto Bohom tvárou v tvár duchovným zrakom - bolo možné len v mystériách. Tí, ktorí boli dôvernými žiakmi Krista Ježiša, ktorá mali plné porozumenie, boli si vedomí, že pred nimi stojí bytosť duchovne-božskej prirodzenosti, uzavretá pre vonkajšie zmysly v telesnej ľudskej osobnosti. Vnímali Krista ako prvého, ktorý v jednotlivom človeku mal v sebe takého ducha, ako ho inak videli v duchovnom svete iba zasvätenci. Bol prvý medzi ľuďmi.

Čím viac sa človek stáva individualitou, tým viac sa môže stať nositeľom lásky. Kde ľudí spája krv, tam sa ľudia milujú z toho dôvodu, že sú vedení k tomu, čo majú milovať. Keď je človek nadaný individualitou, keď zušľachťuje božskú iskru v sebe, potom musia podnety a prejavy lásky vychádzať od človeka k človeku zo slobodného srdca. A tak človek týmto novým impulzom obohatil staré poňatie lásky, ktoré je viazané na krv. Láska postupne prechádza v duchovnú lásku, ktorá sa rinie od duše k duši, až nakoniec objíme celé ľudstvo spoločným putom všeobecné bratskej lásky. Kristus je živou silou, ktorá, tak ako sa v dejinách prejavila, ako sa ukázala vonkajšiemu zraku, prvýkrát priviedla ľudstvo k zbrataniu. A ľudia sa naučia chápať tento zväzok bratskej lásky ako zduchovnelé kresťanstvo. Mojžiš hovoril o ňom, keď poukázal na slová: Povedal mi to "Ja Som". "Ja Som", ktorý však až do tej doby bol viditeľný len duchovne. Rozdiel medzi Kristovým evanjeliom a božským zvestovaním iných náboženstiev spočíva v tom, že Kristus vstúpil do sveta viditeľne ako zjav, ako človek medzi ľuďmi. Lebo v iných náboženstvách smerovala všetka duchovná múdrosť k niečomu, čo bolo mimo svet, teraz však vošlo s Kristom Ježišom do sveta niečo, čo malo byť pochopené ako samostatný zjav prístupný zmyslom.

Čo pociťovali prví učeníci Kristovi ako ideál svojej múdrosti? Nie len to, aby chápali, ako žijú duchovia v duchovnej ríši, ale ako najvyšší princíp v tejto historickej osobnosti Krista Ježiša mohol prebývať na Zemi. V tom tkvie rozdiel medzi náukou prvej doby kresťanstva a tým, čo sa nazýva vnútorným kresťanstvom, rozdiel medzi gnózou a ezoterickým kresťanstvom. Gnóza síce uznáva božstvo Kristovo, nemohla sa ale povzniesť až k náhľadu, že sa Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami - tak ako to zdôrazňuje pisateľ Jánovho evanjelia. Ján hovorí: Na Krista Ježiša nepozerajte len ako na niečo, čo je nutné chápať len v neviditeľne, ale ako na Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Vedzte, že s touto ľudskou osobnosťou sa objavila sila, ktorá bude pôsobiť do najvzdialenejšej budúcnosti, ktorá opradie zemeguľu silou skutočnej duchovnej lásky, ktorá tu pôsobí a žije vo všetkom, čo žije pre budúcnosť. A keď sa človek oddá tejto sile, potom vrastá do duchovného sveta, z ktorého zostúpil. A vystúpi opäť až tam, kam môže už dnes pozerať zasvätenec.

Až vnikne človek do duchovného sveta, odloží zo seba všetko zmyslové. Tí, ktorí budú zasvätení v Kristovom zmysle, nadobudnú účasťou na jeho podnetoch schopnosť vidieť, čo sa stane s naším pozemským svetom, ak budú ľudia žiť podľa Kristovho impulzu - podobne ako žiaci, ktorí boli zasvätení v starých časoch, mohli mať spätný pohľad na staré doby duchovného života. Môžeme povedať: takto sa zasa zmení vedomie človeka, takto sa človek postaví do vzťahu duchovného sveta k svetu zmyslovému. Zatiaľ čo predchádzajúce zasvätenie je zasvätením do minulosti, do pradávnej múdrosti, odhaľuje kresťanské zasvätenie zasväcovanému človeku budúcnosť. Je potrebné, aby človek nebol zasvätený len pre svoju múdrosť, pre svoju myseľ, ale aby bol zasvätený aj pre svoju vôľu. Lebo tak vie, čo má robiť, aby si mohol stanoviť ciele pre budúcnosť. Bežný telesný zmyslový človek si stanovuje ciele na popoludnie, na večer, na ráno, duchovný človek si na duchovnom základe dokáže stanoviť vzdialené ciele, ktoré hýbu jeho vôľou, oživujú jeho sily. Klásť ľudstvu takéto ciele znamená v pravom zmysle, v zmysle pôvodného kresťanského princípu, postihnúť kresťanstvo. Tak to chápal ten, ktorý spísal veľký princíp zasvätenia vôle, ktorý napísal Apokalypsu. Zle chápeme Apokalypsu, ak ju nechápeme ako darcu (zdroj) impulzov vôle do budúcnosti, podnetov pre činy.