Umenie - hľadanie vzťahu k duchovnu

Rovnakou mierou, akou antroposofické nazeranie odhaľuje záhady vnútornej duchovno-duševnej povahy človeka, bude môcť oplodňovat i oblasť umenia a čo sa týka hudby, nie teoreticky, ale hudobnú tvorbu. Nie je teoretizovanie, keď povieme: pozrime sa na neživý hmotný svet, ak ho vidíme farebný, je toto videnie farieb kozmickou spomienkou. Ak si uvedomíme, že veci sú farebné, pretože sa cez ne vyslovujú bohovia, potom to vyvolá nadšenie, ktoré vychádza z prežívania v duchovne. To nie je teoretizovanie, to je niečo, čo môže dušu bezprostredne prestúpiť vnútornou silou. Môže tým byť vyvolávaná umelecká tvorba i umelecké vnímanie samotné.

Tak je pravé umenie vždy hľadaním vzťahu človeka k duchovnu, či už k duchovnu, v ktoré dúfa, keď svojou dušou opúšťa telo, alebo duchovno, ktoré si chce uchovať v spomienke, keď sa ponára do tela, či duchovno, s ktorým sa cíti byť spriaznený, pretože sa necíti byť spriaznený s obyčajnou prírodnosťou svojho okolia, alebo nech už je tomu tak, že sa cíti v duchovne viac vo svete vo farebnosti, kde sa vo vnútri a mimo stráca, kde sa duša pohybuje, ako by plávala, vznášala sa v kozme, kde vo farebnosti cíti svoj vlastný život v kozme, kde cez farebnosť môže byť všade. Alebo duša cíti ešte aj v rámci pozemskosti svoju spriaznenosť s kozmicko-duševno-duchovným živlom, ako je tomu v hudbe.

To, čo k nám vydáva jas, čo v zmyslovej oblasti ohlasuje svoju podstatu, je duchovno. Tým, že o kráse hovoríme objektívne, chápeme teda to, čo je umelecky krásne, a ako duchovno, ktoré sa prostredníctvom umenia uplatňuje, vyjavuje vo svete. Je úlohou umenia ponímať jasnosť, vyžarovanie, vyjavovanie toho, čo ako duch prúdi svetom a oživuje ho. A každé skutočné umenie hľadá duchovno. Dokonca aj keď umenie chce, ako tomu môže byť, stvárniť ošklivosť, odpornosť, potom nechce stvárniť odpornosť zmyslovú, ale duchovno, ktoré v zmyslovej odpornosti ohlasuje svoju podstatu. Ošklivosť sa môže stať krásnou, pokiaľ sa v ošklivosti svojím jasom vyjaví duchovno. Musí tomu však byť tak, že tu je vždy vzťah k duchovnu, ak má umenie pôsobiť krásne.

Umenie je večné, jeho formy sa premieňajú. A ak si vezmeme skutočnosť, že všade je vzťah k duchovnu vychádzajúci z umenia, pochopíme, že umenie je niečo, čím sa človek ako v jeho tvorbe, tak v jeho prežívaní stavia do sveta ducha. Kto je skutočný umelec, ten môže svoj obraz vytvoriť v osamelej pustatine. Je mu jedno, kto z pozemských ľudí ten obraz uvidí, či ho vôbec niekto uvidí, lebo on tvoril v inej spoločnosti, on tvoril v spoločnosti duchovno-božskej. Bohovia mu nahliadali cez rameno. On tvoril v spoločnosti bohov. Čo záleží pravému umelcovi na tom, či jeho obraz obdivuje nejaký človek, alebo nie. Preto môže byť človek umelec v úplnej samote.

Na druhej strane však človek nemôže byť umelec, bez toho, aby vlastný výtvor skutočne postavil do sveta, tak, že v ňom bude žiť. Musí žiť v duchovnosti sveta výtvor, ktorý do neho človek stavia. Ak zabudne na túto duchovnú súvislosť, potom sa umenie tiež premieňa, ale premieňa sa viac či menej na neumenie. Človek môže tvoriť umelecky len vtedy, ak je jeho umelecké dielo postavené do svetovej súvislosti. Toho si boli vedomí tí starí umelci, ktorí svoje obrazy maľovali napríklad na steny kostolov, pretože tam boli tieto obrazy vodcami pre veriacich, vtedy umelci vedeli, že to je postavené do pozemského života, ak je tento pozemský život preniknutý duchovnom.