Biela farba

Nemôžeme zatiaľ povedať, že nejakej bytosti vonkajšieho sveta je biela farba vlastná. Pokúsme sa však urobiť si objektívnu predstavu o bielej iným spôsobom. Keď budeme mať pred sebou bielu a vystavíme ju svetlu, keď bielu jednoducho osvietime, potom budeme mať pocit, že biela farba má určitú príbuznosť so svetlom. Zostane to však sprvu pocitom. Viac ako pocitom sa to ale stane v okamihu, keď sa budeme riadiť Slnkom. Môžeme povedať, že to, čo sa nám javí ako Slnko, čo sa ukazuje ako biele, čo však zároveň ukazuje svoju vnútornú príbuznosť so svetlom, má tú osobitosť, že sa nám to skrze seba samého nejaví rovnakým spôsobom ako nejaká vonkajšia farba. Vonkajšia farba sa nám javí u vecí. Biela nás vedie k svetlu ako takému. Aby sme tento pocit plne rozvinuli, treba si povedať, že polárnym náprotivkom bielej je čierna. Čierna je temnotou, bielu tak môžeme veľmi ľahko stotožniť so svetlosťou, so svetlom ako takým. Ak celú našu úvahu pozdvihneme do oblasti pociťovania, tak prídeme na vnútorný vzťah bielej a svetla.

Svetlo a ja

Farby by sme nevnímali, keby neboli v presvetlenom priestore. Svetlo pre nás robí farby vnímateľné, nemôžeme však povedať, že svetlo vnímame rovnako ako farby. Je podstatou svetla, že robí farby vnímateľnými. Avšak tak ako vidíme červenú či žltú, svetlo nevidíme. Svetlo musí byť všade fixované na niečo, čo máme vidieť. Musí byť zachytené, odrazené. Farba je na povrchu vecí, ale svetlo - nemôžeme povedať, že niekde ulpieva. My sami, keď sa ráno prebudíme a sme prežiarení svetlom, cítime vnútornú príbuznosť svetla s našou vlastnou podstatou. Ale keď sa prebudíme v noci v hlbokej temnote, cítime, že vôbec nemôžeme preniknúť k svojej vlastnej podstate, sme v sebe dá sa povedať stiahnutí. To, čo máme zo svetla, je to, že prichádzame sami k sebe. To neodporuje skutočnosti, že slepý človek to nemá. On je na to prispôsobený, a na prispôsobení záleží. Máme k svetlu vzťah, ktorý má naše ja k svetu, napriek tomu však nie ten istý, nemôžeme totiž povedať, že tým, že nás svetlo napĺňa, už prichádzame k svojmu ja. Avšak svetlo je nevyhnutné, aby sme k tomuto ja prišli, ak sme bytosťami, ktoré vidia.

Vo svetle, o ktorom sme povedali, že sa ukazuje v bielej farbe máme to, čo nás vlastne preduchovňuje, čo nás privádza k nášmu vlastnému duchu. Naše ja, to znamená naša duchovná časť, súvisí s tým, že sme preniknutí svetlom. A keď si vezmeme tento pocit (všetko, čo žije vo svetle a vo farbe, musíme najprv vnímať ako pocit), tak si povieme, že je rozdiel medzi svetlom a tým, čo žije v ja ako duch. A predsa nám svetlo dáva niečo z nášho vlastného ducha. Svetlo nám týmto spôsobom dá zažiť, že Ja sa vlastne môže vnútorne prežívať vo svetle. Ja je duchovné a musí sa duševne prežívať, ja sa duševne prežíva, ak sa cíti prestúpené svetlom. A keď to teraz zhrnieme do rovnice:

Biela alebo svetlo predstavuje duševný obraz ducha.

Je prirodzené, že tento tretí stupeň musel byť zostavený zo samého pocitu. Pokúsme sa však, potom čo sme teraz získali túto rovnicu, do veci viac a viac zasmýšľať a uvidíme, že na tom skutočne niečo je:

zelená predstavuje mŕtvy obraz života,
farba broskyňových kvetov predstavuje živý obraz duše,
biela alebo svetlo predstavuje duševný obraz ducha.