Podstata červenej farby

Červenú môžeme poňať ako nejakú plochu. Najlepšie tak, že ju odlíšime od farby broskyňového kvetu, v ktorej, je určitým spôsobom obsiahnutá ako svit. Ak necháme červenú farbu vo svojej podstate pôsobiť na svoju dušu, je nám tak, že si povieme: Táto červená na mňa pôsobí ako pokojná červeň. Tak tomu u farby broskyňového kvetu nie je. Tá chce von, chce sa ďalej rozširovať. Medzi červenou a farbou broskyňového kvetu je tu jemný rozdiel. Farba broskyňového kvetu speje von, chce byť redšia a redšia, až sa rozplynie. Červená zostáva, ale pôsobí úplne ako plocha, nechce ani vyžarovať ani sa hromadiť, červená zostáva, ako pokojná červeň, nechce sa rozplývať, presadzuje sa. Nechce ani žiariť ani sa hromadiť, chce v sebe pôsobiť rovnomerne, chce udržovať rovnováhu medzi žiarením a hromadením, medzi rozplývaním a hromadením. Červená je síce pokojná, je to pohyb, ktorý dospel do kľudu, ale keď sa na ňu pozrieme, nemôžeme spočinúť na jednom bode: chceme ju mať ako rovnomernú plochu, ktorá je však neohraničená. To je podstatou červenej farby.

Červená, ono rovnomerné naplnenie priestoru, to je lesk živého.

To sa nám nádherne ukáže, ak sa skúsime pozrieť na červenú na bielej ploche, na veľmi sýtu červenú, a keď sa potom prudko pozrieme preč, uvidíme ako zvyškový obraz zelenú, uvidíme tú istú plochu ako zelený zvyškový obraz. Červená do nás vrhá svoj lesk, ona v našom vnútri vytvára svoj vlastný obraz. Čo je však obrazom živého vo vnútri? Musíme živé zabiť, aby sme mali obraz. Obrazom živého je zelená. Niet divu, že červená ako lesk, keď svoj lesk vrhne do nás, vytvorí zelenú ako svoj obraz.

Ak bude človek žiť neustále v červenom svetle, bude trochu rozčúlený. Bude tak trochu ako býk.

V oku máme nervy a krv. Keď sa oko pozerá na červenú farbu, sú v oku drobučké cievky prestupované červeným svetlom a toto červené svetlo má tú vlastnosť, že krv vždy tak trošku ničí, zároveň však ničí nerv, nerv totiž môže žiť len vtedy, ak je preniknutý krvou. Ak má oko pred sebou červenú farbu, ak vstupuje do neho červená, potom sa krv v oku vždy trošku ničí a s ňou sa ničí aj nerv. Ono ničenie je ale vlastne dobré u človeka. Keď sa totiž pozrieme do červenej a naša krv sa trochu zničí, tak potom na druhej strane pôsobí celé telo tak, že zase lepšie vedieme do oka kyslík, aby sa krv mohla opäť vytvoriť.

Ak vidíme červenú farbu, ničí sa najprv krv, kyslík je vysávaný z tela a oko je kyslíkom oživované. A vďaka oživeniu v našom vlastnom oku vieme: vonku je červená. Aby sme však túto červenú mohli vnímať, musí nám byť v oku najprv trochu zničená krv a nerv. Musíme do oka vyslať život, to znamená, že do neho musíme vyslať kyslík. Na tom, že človek správne vníma červeno sfarbené svetlo, záleží jeho zdravie. Lebo kyslík, ktorý je tu prijímaný z tela, potom oživuje celé telo, a človek sám dostane zdravú farbu v tvári. Človek sa môže riadne oživiť. Tak tomu nie je len u toho, ktorého oko je zdravé a kto vidí, ale je tomu tak aj u toho, ktorého oko zdravé nie je a kto nevidí, svetlo totiž pôsobí skrze svetlé farby, potom je taký človek v hlave oživený, a toto oživenie zase pôsobí na celý organizmus a dáva mu zdravú farbu. To znamená, že keď žijeme vo svetle a dokážeme svetlo správne prijímať, dostávame potom zdravú farbu.

Je teda veľmi dôležité, aby človek nebol vychovávaný v temných priestoroch, ale aby bol vychovávaný vo svetlých priestoroch, kde kyslík, ktorý má vo svojom vnútri, aj prostredníctvom svetla správne spracováva. Z toho vidíme, že všetko, čo súvisí s červenou farbou, súvisí u človeka s vyvíjaním krvi.

Červená = ničí krv. Kyslík nasávaný z tela, oko oživené

Modrá = nerv zostáva nezničený a telo vysiela svoj príjemný pocit do oka

Ak máme v sebe krv zničenú svetlom, vyburcujeme v sebe všetok kyslík a oživíme sa, potom vzniká zdravie človeka. Ak máme okolo seba tmu alebo modrastú farbu, potom sa chceme neustále oživovať, potom sa oživíme príliš a práve týmto oživením zbledneme, pretože do seba prijmeme príliš veľa života. A tak môžeme na jednej strane chápať zdravé červenanie človeka na základe príjmu kyslíka, keď sa človek správne vystavuje svetlu, a bledosť potom môžeme chápať na základe ustavičného príjmu kysličníka uhličitého. Kysličník uhličitý, teda opak kyslíka, sa chce dostať do mojej hlavy. Preto som potom bledý. Ak človek vyvíja nadbytok kysličníka uhličitého - kysličník uhličitý pozostáva zo zlúčeniny uhlíka a kyslíka - potom používa uhlík, ktorý v sebe má, až príliš k tvorbe kysličníka uhličitého. V bledom dieťati potom všetok uhlík, ktorý v sebe má, neustále premieňa na kysličník uhličitý. Preto je také dieťa bledé. Tu musíme dosiahnuť niečoho, čo zabráni vyvíjaniu kysličníka uhličitého vo vnútri dieťaťa, niečoho, vďaka čomu zostane uhlík späť. Toho môžeme dosiahnuť, keď mu dáme trochu uhličitanu vápenatého. Tým si človek podrží uhlík, ktorý potrebuje, a nebude ho neustále premieňať na kysličník uhličitý. A tým - pretože kysličník uhličitý pozostáva z uhlíka a kyslíka - sa kyslík dostáva hore do hlavy a oživuje procesy hlavy, teda životné procesy. Ak je však kyslík odovzdávaný do kysličníka uhličitého, sú životné funkcie potlačované. Ak privediem bledého človeka do kraja, kde bude mať veľa svetla, potom bude podnietený k tomu, aby svoj uhlík ustavične neodovzdával do kysličníku uhličitého, pretože svetlo bude kyslík nasávať do hlavy. Potom zase dostane zdravú farbu. Rovnako tak to môžem podnietiť uhličitanom vápenatým, keď si uchováme kyslík, takže človek má potom pre seba kyslík k dispozícii. Človek musí dokázať pochopiť na základe náuky o farbách zdravie a chorobu.