Jednorozmernosť hudby - Apollónova lýra

Plne sa dostaneme do toho, čo duša prežíva ako duchovné, ak prejdeme do oblasti hudby. Tu musíme priestor uplne opustiť. Hudba má charakter línie, je jednorozmerná. Je tiež jednorozmerne prežívaná v línii času. Je však prežívaná tak, že človek pritom zároveň prežíva svet ako svoj svet. Duša chce v hudbe prežívať to, čo v nej teraz na Zemi duševno-duchovne žije a vibruje.

Ak študuje človek záhady hudby, príde na to, čo vlastne mali Gréci, ktorí sa v týchto veciach úžasne vyznali, na mysli Apollónovou lýrou. To, čo je prežívané hudobne, je síce skryté, ale človeku je vlastné prispôsobenie sa vnútorným harmonicko-melodickým pomerom svetového bytia, na základe ktorých je utváraný. Nervové zväzky vychádzajúce z miechy sú v podstate úžasnými strunami, ktoré len majú metamorfovanú účinnosť. To je Apollónova lýra: miecha končiaca hore v mozgu, jednotlivé nervové zväzky rozbiehajúce sa do celého tela. Na tieto nervové zväzky je hraný duševno-duchovný človek v pozemskom svete.

Najdokonalejším nástrojom tohto sveta je človek sám, hudobný nástroj vonku čaruje do tej miery tóny, ktoré sú pre človeka umelecké, nakoľko človek napr. v rozozvučaní strún nového nástroja cíti niečo, čo súvisí s jeho vlastnou konštitúciou danou nervovými zväzkami a cievami, s jeho výstavbou. Človek, nakoľko je človekom nervov, je vnútorne vystavaný ako hudba, a hudbu pociťuje umelecky, ak niečo, čo sa objaví ako hudba, súznie s tajomstvom jeho vlastnej hudobnej výstavby.