Utváranie duchovnovedného úsudku,

takého úsudku, ktorý chce vysloviť duchovnovednú pravdu. Pre prednášanie nejakého úsudku v každodennom svete, ktorý pozorujeme svojimi zmyslami, platí získavať tento úsudok pozorovaním alebo logikou v určitej chvíli svojho života. A je plne oprávnené, keď sme získali taký úsudok o veciach zmyslového sveta alebo dejinného vonkajšieho sveta pozorovaním a logikou. U duchovnovedného úsudku to tak byť nemôže. Tu nestačí, že sa raz podrobíme tvoreniu úsudku. Tu je nevyhnutné dvojaké pretavenie úsudku. A toto pretavenie sa spravidla nedeje po krátkych obdobiach, ale väčšinou po dlhej dobe. Urobíme si nejaký úsudok podľa obvyklých metód, ktoré poznáme zo spisu Rudolfa Steinera - O poznávaní vyšších svetov, alebo z druhej časti Tajnej vedy, dospeje sa takými metódami k nejakému úsudku o duchovných dejoch alebo bytostiach. Sme teraz vlastne zaviazaní podržať tento úsudok v sebe, nehovoriť o ňom. Dokonca máme takú vnútornú povinnosť zaobchádzať s ním tak, že ho berieme predovšetkým ako obyčajnú skutočnosť a nestaviame sa k nemu ani súhlasne ani odmietavo. Potom po nejakej dobe, možno až po rokoch, dôjdeme k tomu, že sa pustíme do prvého pretavenia tohto úsudku vo vlastnom duševnom živote, že ho prehĺbime, dokonca ho v mnohých ohľadoch premeníme. Tento úsudok prijme, aj keď obsahovo zostane po tomto pretavení rovnaký, iný odtieň vnútornej účasti, napríklad vnútorného tepla, ktorého sa nám má dostať. Zaradí sa za všetkých okolností po tomto prvom pretavení inak ako pri prvom poňatí do duševného života, a po tomto pretavení bude mať človek pocit: Ty si sa sám oddelil istým spôsobom od tohto úsudku.

Ak to trvá k tomuto prvému pretaveniu roky, tak človek nemôže tento úsudok neustále ďalej prevaľovať vo svojej duši. Tento úsudok prirodzene upadne do nevedomia. Tento úsudok nezávisle na ja vedie vlastný život. Musíme akosi nechať taký úsudok žiť, bez toho, že sme pri tom. Tým vytavíme z úsudku egoizmus. Pridáme ho tomu, čo v nás samých je objektívne, zatiaľ čo pri prvom pozorovaní a pri prvom logickom zostavení úsudku práve egoizmus, vlastné ja vždy spolupôsobí. A potom, keď je úsudok po prvý krát pretavený - možno po rokoch - potom zistíme, tento úsudok sa vracia, prichádza k nám z duševných hlbín ako nejaká skutočnosť vonkajšieho sveta. Medzitým ho človek stratil, teraz ho opäť nachádza. Nájde ho opäť tak, že teraz človeku hovorí: urobil si si ma nedokonalo, opravil som sa sám. Tento úsudok bude pravý duchovný vedec hľadať, tento úsudok, ktorý rozvinie jeho vlastný život v ľudskej duši: veľa trpezlivosti patrí k takémuto pretaveniu, keďže až po rokoch je často možné privodiť toto pretavenie, a svedomitosť, ktorá musí byť u duchovnej vedy rozvíjaná, vyžaduje dôrazne, aby človek nenechal hovoriť sám seba, ale aby nechal hovoriť veci.

Týmto pretavením získame pevný pocit: Sme s týmto úsudkom v sebe, hoci sme si ho dali vrátiť objektívne. A stále to ešte môže byť úplne tak, že sa cítime neschopní podávať už takýto úsudok o duchovnovednej záležitosti. Máme totiž úlohu, nechať hovoriť veci a nenechať hovoriť seba. Preto čakáme na druhé pretavenie úsudku, čo môže opäť trvať roky. Takže po druhom pretavení úsudku máme tretiu podobu úsudku. Tú zistíme významný rozdiel medzi tým, čo sa deje v medziobdobí medzi prvým poňatím úsudku a prvým pretavením, a medzi prvým pretavením a druhym pretavením. Zistíme totiž, že by sa mohol pomerne ľahko medzi prvým poňatím a prvým pretavením opäť vniesť úsudok do pamäte. Medzi prvým pretavením a druhým pretavením nám dá najväčšiu námahu uviesť opäť úsudok do pamäti, pretože klesá do hlbokých duševných základov, do ktorých vôbec nepatrí predovšetkým na vonkajšom svete ľahko získaný úsudok. Tu sa ešte len učíme, keď chceme taký úsudok vyzdvihnúť do duše, ako je často potrebné zápasenie, aby sa takýto úsudok privolal do pamäti. Úsudkom myslíme tu nazeranie celej skutočnosti, keď sa vzťahuje na duchovnovednú skutočnosť. A potom, keď dostaneme úsudok v tretej podobe, potom vieme, že tento úsudok patrí veci alebo deju, ku ktorému sa vzťahuje. Úsudok medzi prvým poňatím a prvým pretavením ešte zostal u nás, ale medzi prvým a druhým pretavením sa úsudok ponoril do objektívnej duchovnej skutočnosti alebo a my spozorujeme, že vec sama nám vracia touto treťou podobou úsudok, ktorý je názorom. A až teraz sa cítime vlastne byť povolaní k duchovnovedným skutočnostiam tak, aby sme názor, prípadne úsudok oznamovali. Oznamovať ho môžeme až vtedy, keď sme prekonali toto dvojité pretavenie a tým nadobudli istotu, že to, čo sme videli v prvom poňatí, sa vydalo cez samu dušu ku skutočnostiam, k veciam a od nich sa opäť vrátilo. Úsudok, ktorý sa podáva platným spôsobom v duchovnovednej oblasti, sme najprv poslali ku skutočnostiam alebo bytostiam, o ktorých chce vypovedať.

Keď prednáškové cykly čítame tak, ako sa čítajú moderné romány, potom zo samého poňatia nepoznáme, že podstatné, vlastný dôkaz spočíva v tomto dvojitom pretavení úsudku. A potom povieme, že to je tvrdenie, že to nie je žiadny dôkaz. Áno, iný dôkaz ako prežitie, ale svedomité prežitie po dvojitom pretavení úsudku, iný dôkaz pre duchovno nemožno uviesť. Dokazovanie duchovna spočíva totiž v prežití. Pochopenie nie. Pochopenie je zdravému ľudskému rozumu všade prístupné po dostatočnom popise.

Robí vždy nanajvýš zvláštny dojem, keď ľudia hovoria: duchovnovedné pravdy majú byť dokazované rovnako tak ako tvrdenia o vonkajších zmyslových skutočnostiach. Ľudia, ktorí to žiadajú ešte nepoznajú rozdiel medzi tým, čo je názor v duchovnej oblasti a tým, čo je názor v zmyslovej oblasti. Ten, kto poznáva antroposofiu, zistí, ako jednotlivé pravdy sa zaraďujú do súvislosti celej antroposofie. A nájde v tom, čo v súvislosti spoznal, posilnenie novej pravdy, ktorú počuje. A opäť: nová pravda bude pôsobiť na to, čo už počul. A tak sa a antroposofiou zoznamujeme s neustálym rastom presvedčenia o pravde antroposofie. O matematickej pravde sa môžeme presvedčiť v okamihu, ale tá preto nemá ani žiadny život. Antroposofia je život, preto také presvedčenie nie je dosiahnuté v okamihu, ale žije, neustále sa zväčšuje. Antroposofické presvedčenie pripomína najprv dieťatko, kedy sme ešte celkom neistí, keď máme len vieru, potom to presvedčenie rastie, keď stále viac poznávame, je pozvoľna stále istejšie a istejšie. Tento rast antroposofického presvedčenia práve svedčí o jej vnútornej životnosti.