Rozdielny vzťah astrálneho tela a Ja človeka k zverokruhu

Ak dávna múdrosť hovorila o tom, čo odpovedá utvárajúcej sile nie "človekakruhu", ale o "zverokruhu", poukazovala právom na zvieracie sily. Keď v človeku vyrastáme nad ich rámec, musíme vyjsť von nad zverokruh. So svojím astrálnym telom, ktoré má tiež zviera, závisíme na makrokozme, na zverokruhu. V našom astrálnom tele je všetko ešte usporiadané tak, ako to chcú hviezdy.

So svojím Ja sme však mimo hviezdny svet, mimo zverokruh, vo svojom Ja máme to, čím sme sa oslobodili. Vo zverokruhu nemôžeme hrešiť, rovnako ako nemôže hrešiť zviera. Začíname hrešiť, keď svoje konanie nesieme mimo zverokruh. A to samozrejme môžeme. Keď uskutočňujeme, čo nás oslobodzuje od svetového usporiadania, uvádzame sa do vzťahu k tomu, čo je mimo zverokruh, mimo neba stálic. To je podstatným obsahom nášho ľudského Ja.

Mimo astralitu nie je žiadna prírodná nutnosť, tu je jedine to, čo súvisí s naším morálnym založením a s našimi morálnymi činmi. Vnútri neba stálic nemôžeme rozvíjať svoj morálny svet, ale keď ho rozvíjame, zakresľujeme ho do makrokozmu mimo zverokruh. Všetko, čo spôsobujeme, ostáva vo svete existovať ako účinok. To, čo sa v nás deje, počnúc našou silou utvárajúcou až po výmenu látok, to je výsledkom minulosti. Ale minulosť vo vesmíre neprejudikuje budúcnosť, tú budúcnosť, ktorá vychádza od človeka z jeho morálnych jednaní.